Dnes si pripomíname polstoročné jubileum od možno najväčšieho zápasu v dejinách medzi Muhammadom Alim a George Foremanom, známym ako Rumble in the jungle – Rachot v džungli. Ikonický zápas, ktorý sa uskutočnil 30. októbra 1974 v Kinshase, hlavnom meste vtedajšieho Zairu (dnešná Demokratická republika Kongo), ovládol Muhammad Ali, ktorý Foremana v ôsmom kole knockoutoval.
Zápas sa mal pôvodne uskutočniť ešte v septembri, ale pre tržnú ranú na Foremanovom oku sa presunul o jeden mesiac. Promo k zápasu malo nádych letného afrického západajúceho slnka. Presahovalo športový rámec a priamo zasahovalo do politických udalostí v Kongu. Bol to tiež prvý zápas, ktorý promoval dnes už legendárny Don King.
Spätne sa to môže javiť ako neuveriteľné, ale George Foreman bol favoritom 4:1. Všeobecne sa predpokladalo, že 32-ročný Ali už má svoj vrchol za sebou a po trojročnej nútenej pauze (v rokoch 1967-1970) sa nedostal do pôvodnej formy a navyše sa o slovo hlásil vek.
Naopak, mladý 25-ročný lev Foreman rúbal všetko, čo sa mu odvážilo postaviť do cesty. Zo 40 víťazstiev ukončil 37 pred limitom, bez jedinej porážky. Aliho bilanciu tvorilo 44 víťazstiev a dve porážky. Ale aké porážky a proti komu?
Ali v roku 1971 prehral jednoznačne na body s Joe Frazierom. V 15. kole si dokonca ustlal na podlahe po tom, ako Frazier trafil svoj životný ľavý hák. V roku 1974 mu síce Ali porážku odplatil a v odvete ho vybodoval, ale ani zďaleka neoslnil ako Foreman so svojou dvojkolovou demoláciou Fraziera v roku 1973, počas ktorej sa Frazier šesťkrát dvíhal zo zeme, až rozhodcu prestalo baviť počítať a zápas ukončil.
Druhým Aliho premožiteľom bol v roku 1973 Ken Norton, ktorý mu dokonca zlomil čeľusť. Aj jemu dokázal Ali už o polroka porážku vrátiť, ale iba o povestný vlások tesným bodovým verdiktom. Foreman v roku 1974 doprial Nortonovi v ringu rovnaký počet kôl Frazierovi, hoci knockdowny rozdával už skromnejšie: Norton bol na zemi iba 3-krát.
Porovnávalo sa: môže Ali za vrcholom poraziť mladého Foremana, ktorý Aliho premožiteľov doslova sfúkol behom pár minút? Sám Foreman spomínal, že Alimu neplánoval poskytnúť dlhší čas v ringu ako Frazierovi a Nortonovi. Pred zápasom žartoval: „Ja a Muhammad sme obaja veriaci ľudia, ale tentoraz bude rád, keď sa nezahrám na exorcistu a nevytrieskam z neho diabla.„
V istých kruhoch sa riešili viac zdravotné riziká hroziace Alimu ako jeho šance na víťazstvo. Slávny boxerský komentátor a Aliho osobný priateľ Howard Cossel sa v pamätnom monológu pohrebným hlasom lúčil s Alim, poďakoval mu za všetko a sľúbil, že do konca života ostane v jeho spomienkach.
„Nadišiel čas povedať Muhammadovi zbohom, pretože úprimne si nemyslím, že dokáže poraziť George Foremana. Pred jeho nútenou tri a pol ročnou prestávkou som myslel, že je najlepším bojovníkom, akého som kedy videl a stále je vynikajúci atlét. Možno dokáže vytiahnuť nejaký zázrak. Ale proti George Foremanovi? Tak mladému, tak silnému, tak desivému? Ťažko sa mi to hovorí, ale obávam sa, že Muhammad po tomto zápase ukončí kariéru.„
Ali sa v úlohe outsidera neocitol po prvýkrát a túto pozíciu si užíval. Pred zápasom roztočil svoje povestné trashatalky naplno. Parodoval Foremanove nemotorné pohyby, ktorými ho vraj nemôže ohroziť. Prisahal, že okolo tohto orangutana vydrží tancovať plných 15 kôl.
Išlo o dokonalý zápas štýlov: najrýchlejší proti najsilnejšiemu. Verejné tréningy tento kontrast zdôrazňovali. Ali skákal na švihadle a tancoval v ringu, Foreman v povestnom videu spravil svojimi údermi dieru do vreca. Hodno dodať, že v rebríčku najtvrdšie udierajúcich boxerov histórie sa Foreman pravidelne umiestňuje v TOP3 a nejeden bývalý súper ho označuje za číslo 1.
Pamätnými sa stali Aliho behy po prašných afrických cestách, počas ktorých sa k nemu spontánne pridávali miestni obyvatelia. Tieto scény zachytili aj vo filme o Alim s Willom Smithom. Práve tu vznikol pokrik Alibomaye! v preklade Ali zabi ho!
Šikovnými ťahmi sa Ali dokázal štylizovať do úlohy hrdinu ľudu. Na svoju stranu získal sympatie miestneho obyvateľstva, ale aj veľkej časti svetovej verejnosti, ktorá prijala Aliho hru, že tu nejde iba o zápas jedného šampióna proti druhému (bývalému), ale o súboj dobra proti zlu.
Zápas
Foreman do zápasu nastúpil s rovnými 100kg pri výške 193cm, Ali prišiel s 98kg pri výške 191cm. Ako vyzývateľ bez opasku nastupoval do ringu Ali ako prvý. Foreman mu zabrnkal na nervy a do ringu sa dostavil až po takmer desiatich minútach. Ali zatiaľ rozohrial publikum.
Na Foremana pokrikoval zo svojho rohu a v rozprávaní pokračoval aj v strede ringu počas inštrukcií. Foreman neskôr priblížil, čo mu Ali hovoril z očí do očí. „George, keď si ty chodil do školy, ja som porazil Sonny Listona,“ čo Foremana podľa vlastných slov celkom prekvapilo, pretože do školy nikdy nechodil.
V prvom kole sa zdalo, že Ali chce dodržať slovo a celú noc v ringu tancovať ako za starých čias. Počas svojho krúženia dobre zasahoval jabom, ale aj zadnou kontrou, ktorú Foreman nedokázal ubrániť. V druhej polovici kola však Ali prestal stíhať a niekoľkokrát pocítil Foremanovu monštruóznu silu. Jeho pohľad počas celého zápasu prezrádzal, že je tou silou priam ohromený. Nikdy predtým ani potom takýto pohľad nemal.
Počas prestávky Ali urobil rozhodnutie svojej kariéry. Uvedomil si, že 60-te roky sú dávno fuč a spolu s nimi aj jeho footwork. Foremanovu silu sa rozhodol eliminovať naoko šialenou taktikou: opretý o laná absorbovať najtvrdšie údery a čakať, kým sa súper unaví. Bolo treba iste nemálo guráže spraviť zo svojho tela boxovacie vrece proti Foremanovi, ktorý do boxovacích vriec robil diery.
Taktika neskôr dostala pomenovanie rope a dope – blbec na lanách. Expresívne pomenovanie patrilo tomu na lanách, ale Foreman to v roku 1995 sebakriticky zobral na seba: „Tým blbcom som bol ja. Muhammad si ľahol na laná a ja ako taký blbec som sa nechal unaviť.„
Ali neskôr uviedol, že túto taktiku vopred neplánoval, ale musel akceptovať okolnosti, ktorým čelil. Foreman mu šikovne odrezával priestor a vlhký ring bol pomalý.
„Z tancovania by mi odišli nohy. V prvom kole ma stálo viac energie udržať si ho od tela, ako jeho loviť ma. Tak som sa rozhodol spraviť to, čo som robil na sparingoch, keď som bol unavený. Kedysi to robil Archie Moore. Nechal mladíkov vybúchať sa a potom išiel po nich. Nie každý to dokáže, nie je to jednoduché, treba to vedieť. Kalkuloval som, že kým som čerstvý, tak dokážem Foremanovu silu zneškodniť a keby udieral príliš tvrdo, znovu začnem tancovať.„
2.-4. kolo sa niesli v duchu Aliho taktiky. Opretý o zjavne uvoľnené laná a zabalený v kryte nechal Foremana udierať svoje najlepšie údery. Zároveň však odpovedal bleskovými a mimoriadne nepríjemnými kontrami, ktoré Foreman väčšinou vykryl svojou tvárou.
Diváci boli vo vare. Zdalo sa akoby mal Ali za sebou celý štadión, s výnimkou Foremanovho tímu. Každý Aliho úder, či už podarený alebo nie, bol sprevádzaný hromovým aplauzom, Foremanove údery nepriateľským hukotom. Aj Howarda Cossela, ktorý zápas komentoval, prešla pohrebná nálada a bol neobjektívne zaujatý v prospech Aliho. V Aliho hre dobra proti zlu, všetci chceli byť na strane dobra.
Boli tu tiež Aliho tréneri, ktorí tŕpli zakaždým, keď videli ako sa znovu opiera o laná. Kričali, aby odtiaľ vypadol. Ak ich poslúchol, tak len preto, aby sa presunul na druhé laná a počas presunu z ústupu trochu natriafal Foremana. V týchto kolách Foreman vôbec nedominoval tak ako by sa očakávalo vzhľadom na Aliho taktiku. Po štyroch kolách to bolo najskôr 2:2. Komentátori sa dokonca zhodli, že po prvom remízovom kole vyhral nasledujúce dve kolá Ali. Nebol to výsledok adekvátny Foremanovej vynaloženej energie.
Foreman neskôr označil tretie kolo ako zlomové. Aliho zasiahol svojimi najtvrdšími údermi aké mal, ale Ali nepadal a z jeho odhodlaného výrazu Foreman čítal, že dnes v noci ani padnúť neplánuje. „Ali ma šiel poraziť v boxerskom zápase, ale ja som ho tam chcel zabiť,“ spomínal Foreman.
„Z toho zápasu mi v pamäti najviac ostalo, ako som ho zasiahol najtvrdším bodyshotom aký som kedy doručil súperovi. Ktokoľvek iný by sa tam rozpadol. Muhammad sa skrčil, videl som ako ho to bolelo. Zasiahol som ho silným úderom do krku a počul som, ako vydal zvuk od bolesti. Bol som prekvapený, že nepadol. Potom sa na mňa pozrel, mal v očiach ten výraz, akoby hovoril: Nedovolím ti zlomiť ma. Na tento moment nikdy nezabudnem.„
Namiesto zrútenia sa Ali Foremanovi celý čas posmieval: To je všetko čo máš? Hovorili o tebe, že vieš udierať. Moja babička udiera tvrdšie ako ty.
Neskôr však Foremanovu silu ocenil: „Udieral tvrdo. Niekoľkokrát ma ťažko otriasol, špeciálne pravačkou. Ale väčšine som sa vyhol alebo zablokoval. A každým kolom boli jeho údery pomalšie a menej ma boleli. Vtedy som mu začal hovoriť: Udri silnešie! Ukáž mi niečo už, George. Nebolí ma to. Hovorili o tebe, že si zlý. A George sa nechal chytiť do pasce.“
5. kolo bolo zlomovým kolom. Ali opretý o povrazy sa zabalil do krytu a vyše dve minúty iba pasívne znášal smršť Foremanových úderov. Ten do Aliho vysypal to najlepšie, čo mal, ale počínal si pritom pomerne hlúpo. Aliho zasahoval viac ako piatimi jabmi alebo 6-krát po sebe ľavým hákom, čím si zbytočne vysilil ruky a stratil dynamiku. V poslednej pol minúte Ali zrazu zapol turbo a prvýkrát v zápase sa pokúsil vyčerpaného Foremana knockoutovať. Zasiahol ho niekoľkými čistými údermi, ale čas na Foremanov knockout zatiaľ nedozrel.
6.-8. kolo Ali preberá iniciatívu. Foreman po namáhavom piatom kole už po ringu chodí ako múmia, hoci jeho údery sú stále nebezpečné. Ali si ho postupne rozoberá. Joe Frazier v úlohe komentátora po 6. kole povedal: „George boxuje skutočne hlúpo, nemá skúsenosti“ a po ďalšom kole dodal: „Mám pocit, že George to nezvládne„.
Takto dlho v ringu Foreman predtým nikdy nebol. Všetko po 6. kole bolo pre Foremana neznámym územím, kým Ali sa v tejto fáze zápasov obyčajne iba začal zvyšovať obrátky.
Na konci 8. kola Ali šikovne nalákal Foremana do rohu a po niekoľkých presných zásahoch ho posiela na zem, z ktorej sa včas nedokáže postaviť a rozhodca zápas ukončuje.
Bol to zápas, v ktorom skúsenosti porazili mladosť a taktika hrubú silu. Ali toto víťazstvo označil ako vrchol svojej kariéry. Po siedmych rokoch boli tituly späť doma a Ali sa do veľkej miery rehabilitoval v očiach americkej verejnosti, ktorá ho po odmietaní vojny vo Vietname považovala za vyvrheľa.
Foreman po prvej porážke v profiringu upadol do depresií. Hľadal vinníka svojej prehry všade, len nie u seba: laná boli príliš povolené, voda vo fľaši počas zápasu chutila ako lieky a uspávala ho, rozhodca počítal príliš rýchlo… „Bol som zničený, mal som nočné mory. Budil som sa uprostred noci a zdalo sa mi, že som v ringu, rozhodca ma počíta, vstávam, ale potom ma odmáva a ja prehrám zápas. Boli to ťažké časy, veľmi ťažko som sa cez to dostával.“
Neskôr už s položartom hovoril, že sa cítil akoby ho okradli v džungli: „Išiel som do džungle s dvomi opaskami a vrátil som sa bez nich.“
Do ringu sa vrátil až po roku a pol a zviedol ikonickú – a tentoraz aj úspešnú – bitku proti Ronovi Lylemu. Prehru s Alim dokázal prijať až po siedmych rokoch. „Raz v roku 1981 prišiel reportér a na mojom ranči sa ma spýtal, George, čo sa to stalo v Afrike? A ja som sa mu pozrel do očí a povedal: „Prehral som. Porazil ma“. Dovtedy som nemyslel na nič iné ako na odplatu a nenávisť. Ale vtedy som sa očistil. Uvedomil som si, že tento zápas nikdy nevyhrám, tak som ho nechal ísť.„
George Foreman si dnes pripomenul 50 rokov od Rumble in the jungle