Pred necelým týždňom sme si pripomenuli polstoročie od ikonického zápasu známeho ako Rumble in the Jungle, v ktorom Muhammad Ali knockoutoval George Foremana a obral ho o titul šampióna ťažkej váhy. Na znovuzískanie titulu musel Foreman čakať takmer presne na deň dlhých 20 rokov. 5. novembra 1994 knockoutoval v titulovom zápase Michaela Moorera.
Po dlhých dvoch dekádach sa opäť stal šampiónom a nie hocijakým. Vo veku 45 rokov a desať mesiacov historicky najstarším. Ako sám poznamenal, v tento deň raz a navždy uložil ducha Rumble in the jungle na definitívny spánok.
Ale čo sa vo Foremanovom živote dialo počas tých dvadsiatich rokov medzi stratou titulu a jeho opätovným získaním? Prečo to trvalo tak dlho?
Po prehre s Alim v roku 1974 si Foreman naordinoval ročnú zápasovú prestávku a v ringu sa objavil až v januári 1976. V brutálnej bitke knokautoval Rona Lyla a následne druhýkrát porazil Joe Fraziera.
Po ďalších troch víťazstvách proti neznámym borcom narazil v roku 1977 na Jimmyho Younga, ktorému podľahol na body. V šatni po prehratom zápase Foreman zažil silný spirituálny zážitok, počas ktorého sa podľa svojich slov ocitol v pekle. Potom sa mu zjavil sám Boh a zachránil ho. Jeho tréner to pripisoval halucináciam z prekliateho tepla v hale.
Foreman považoval Božie zjavenie za signál, že musí zmeniť svoji život. Vo veku 29 rokov ukončil boxerskú kariéru a stal sa protestantským kazateľom.
🥊1987, návrat
O dekádu neskôr, v roku 1987, sa Foreman vrátil medzi 16 povrazov. Ako hlavnú motiváciu uviedol peniaze. Potreboval ich pre mládežnícke centrum, ktoré založil. Druhým proklamovaným cieľom bol zápas s vtedy najobávanejším mužom najťažšej váhovej divízie, Mike Tysonom.
Foreman sa stretával s – neraz dobre mienenými – výčitkami, že chce nastúpiť na vlak, ktorý mu už ušiel, je príliš starý a v ringu mu ublížia. Vybudovalo to v ňom ambíciu dokázať, že 40 rokov nie je „hranica smrti“ a aj športovci po prekročení tohto čísla sa môžu udržať na vrchole a súperiť s najlepšími. Patril medzi priekopníkov tejto filozofie. Sám pre seba si určil základný cieľ, ktorému bol ochotný podriadiť všetko, ale ktorému sa mnohí vysmievali: stať sa najstarším boxerským šampiónom v dejinách.
Do prvého zápasu nastúpil 38-ročný Foreman s novým imidžom. Svalnatá postava, afro na hlave a nevraživý pohľad patrili do minulosti. Nový Foreman bol holohlavý, usmievavý a kostru mal obalenú dvadsiatimi, nie zrovna kvalitnými, kilogramami navyše.
Prví súperi boli adekvátni jeho forme a desaťročnej pauze. Serióznu výzvu našiel až v roku 1990 v knockoutérovi a bývalej „bielej nádeji“ Gerrym Cooneym, ktorého Foreman vybavil už v druhom kole.
🥊1991, prvá titulová šanca: Evander Holyfield ❌
Foreman pokračoval vo víťazstvách a keď jeho bilancia od roku 1987 ukazovala skóre 24-0, prišla na stôl ponuka vytúženého titulového zápasu. 43-ročný Foreman vyzval 28-ročného a neporazeného Evandera Holyfielda (25-0).
Pre Holyfielda išlo o prvú obhajobu opasku, ktorý získal rýchlym knokautom Bustera Douglasa, pre ktorého bol Holyfield tiež prvou obhajobou po tom, čo vo februári 1990 šokoval svet a knokautoval dovtedy neporazeného Mike Tysona.
Zápas bol promovaný ako „Bitka vekov“, ale bol on aj bitkou hmotností. Foreman nastúpil so 117kg, Holyfield – bývalý šampión v krížovej váhe – prišiel s 94,5kg.
Bitka priniesla množstvo dramatických výmen, ale Holyfield bol po väčšinu zápasu tým lepším mužom a rozhodca zaslúžene zdvihol jeho ruku. Prvý Foremanov pokus o titul bol síce neúspešný, ale verejnosť si začala uvedomovať, že Foreman to s titulom myslí smrteľne vážne.
Ako peknú cenu útechy mohol Foreman považovať Holyfieldov nedávny výrok, že počas celej kariéry ho nikto neudrel tak tvrdo ako Foreman. Ide o mimoriadne relevantné ocenenie Foremanovej sily, pretože Holyfield sa všeobecne považuje za boxera, ktorý zo všetkých šampiónov čelil najtvrdším boxerom v najtvrdšej ére. V rebríčkoch najtvrdšie udierajúcich boxeroch sa Foreman pravidelne umiestňuje v TOP3.
Sympatie boli vzájomné, čo dokladá aj Foremanove uznanie: „Muži, ktorým som čelil v 70. rokoch boli hrozivejší ako tí v 80. a 90. rokoch. S výnimkou Holyfielda. Evander by sa presadil v každej ére.“
🥊1993, druhá titulová šanca: Tommy Morrison❌
Prehra Foremana sklamala, no nezlomila. Po troch víťazstvách dostal druhú titulovú šancu proti ďalšiemu mladému prospectovi, 23-ročnému Tommy Morrisonovi (36-1), známeho aj z filmu Rocky 5.
Morrison mal na konte množstvo ukážkových knokautov a iba jednu porážku od Ray Mercera. V súťaži o GOAT left hook nemôže chýbať Morrisonova ľavačka. Stret dvoch knokautérov sľuboval dramatický zápas, plný zloby a brutality. Morrison si ale zvolil nečakanú – hoci jedinú rozumnú – taktiku „jab and run“. Celý zápas odbicykloval v spiatočkovom móde a úplne neutralizoval Foremanovu hrubú silu.
Foreman bol z priebehu zápasu sklamaný: „Prišiel som bojovať a nie sa naháňať. Fanúšikovia si prišli pozrieť boxerský zápas a nie tanečný súboj.“
Nedávno Foreman priznal, že vlastne on bol tým, kto Morrisonovi poradil tanečnú taktiku.
„Tommyho som mal rád celú jeho kariéru. Keď prehral s Mercerom, vedel som prečo. Nezvíťazil lepší muž. Približne o mesiac neskôr som sa stretol s jeho tímom a povedal som im, prečo si myslím, že Tommy prehral a čo má spraviť, aby sa mu to nestalo znovu (pozn. Morrison dostal knockout). Ani na minútu som vtedy nepomyslel na to, že s týmto deckom budem niekedy bojovať. Verte mi, želám si, aby som vtedy držal hubu.„
🥊1994, tretia titulová šanca: Michael Moorer ✅
Napriek porážke dostal Foreman ďalšiu titulovú šancu a to hneď v nasledujúcom zápase proti Michaelovi Moorerovi (35-0), ktorý sa uskutočnil 5. novembra 1994. Neporazený 27-ročný Američan sa stal šampiónom na jar 1994, po tom ako vybodoval Holyfielda. Foreman bol jeho prvou obhajobou.
Týždeň pred zápasom si Foreman pripomenul dvadsiate výročie osudovej prehry s Alim. Vedome podnikol kroky so silným symbolickým rozmerom. Proti Moorerovi nastúpil v tých istých boxerských trenkách ako proti Alimu, len teraz ich už nedokázal obtiahnuť cez brucho a musel ich nosiť trochu nižšie. Do rohu si zavolal Angela Dundeeho, trénera Aliho počas celej jeho kariéry. Vyzbrojený týmito talizmanmi kráčal Foreman čelom vpred v ústrety starej kliatby. Po dvadsiatich rokoch dozrel čas zlomiť ju, definitívne pochovať a získať titul.
Foreman bol oproti Zairu o dvadsať rokov starší, ale o dvadsať rokov skúsenejší. Ťarcha veku a kilogramov mu síce obmedzovala pohyb, ale vplyvom skúsenosti si vedel lepšie rozložiť sily. Brutálna sila mu ostala a rýchlosť nemal akú stratiť, lebo nikdy žiadnu nemal.
Moorer bol jasným favoritom a papierové predpoklady v zápase potvrdzoval. Boxoval z ústupu a nechal vyniknúť svoju technickú vyspelosť. Jeho box bol technický masterclass. Starý George nestíhal a navyše mu Moorer zatvoril oko. V niektorých pasážach sa s ním hral ako mačka s myšou. Po deviatich kolách vyhrával Moorer u všetkých bodových (2x 88-83, raz 86-85).
Dundee po deviatom kole Foremana upozornil, že ak chce vyhrať musí ísť po knockoute. Moorerov tréner Teddy Atlas svojmu zverencovi radil, aby pokračoval v úspešnej stratégii a boxoval aj ďalej z ústupu: „Vieš koľko ostáva? Tri kolá. Ubehnú rýchlo, to je dĺžka amatérskeho zápasu. Chcem aby si bol opatrný a trochu rýchlejší. Keď trafí jab, vráť mu tam jab alebo choď do strany, ale nestoj mu tam. Čaká na svoj úder.“
Iba jeden boxer poslúchol svojho trénera a ten druhý prehral.
V desiatom kole Moorer prestal robiť, čo mal. Od začiatku inkasoval od Foremana tvrdé údery, ktorým sa neuhýbal, ale im stál v ceste. Pokúsil sa kontrovať, ale dostal ďalšie údery. Vydarenú sériu zakončil Foreman švihom zo zadného háku s krátkou trajektóriou. Moorer so zakrvavenou tvárou ležal na zemi a nedokázal vstať včas. Na prvý pohľad nenápadným úderom Foreman ukončil zápas a zároveň svoju osobnú 20-ročnú kliatbu.
Komentátor Jim Lampley kričal: It happened! It happened! Stalo sa to! To už Foreman kľačal v rohu a ďakoval Bohu. „Práve som otvoril cestu pre starších mužov. Nikdy nie je neskoro, pokiaľ veríš. Nebol to len boj pästí, ale aj boj viery. Som živým dôkazom, že zázraky sa dejú,“ vyhlásil Foreman, ktorý svoje víťazstvo venoval všetkým, ktorí dlhé roky pochybovali, že sa znovu dokáže stať šampiónom.
Foreman vo veku 45 rokov a 10 mesiacov prekonal o osem rokov dovtedajší rekord Jersey Joe Walcotta a stal sa historicky najstarším boxerským šampiónom. Tento rekord zdolal až v roku 2011 Bernard Hopkins po víťazstve nad Jeanom Pascalom. To bola ale poloťažká váha. V ťažkej váhe ostáva Foremanov rekord neprekonaný, hoci v roku 2008 sa to takmer podarilo Holyfieldovi proti 213cm vysokému ruskému obrovi Nikolayovi Valuevovi.
Foreman ustanovil rekord aj v časovej priamke medzi stratou titulu a jeho opätovnom získaní. 20 rokov medzi týmito dvomi bodmi je niečo, čo asi navždy ostane neprekonané. A čo na to všetko povedal tréner Angelo Dundee, ktorého osoba je spojivom oboch bodov?
„George mi zavolal: Angelo musím ťa mať v rohu. Tak som tam bol. Vedel som, že Moorera dokáže poraziť. Georgova rýchlosť má tri stupne: spomaľ, zastav a minútku prosím. Ale vie udrieť. Vie si lepšie rozložiť údery ako keď ho Ali porazil v Zaire. Ale George…ja som ho netrénoval, ja som s ním pracoval. George je druhý najhorší gym fighter akého som kedy videl. Najhorší bol Muhammad. Sledoval som ho a polovicu času som nevedel, čo tam sakra robí.„
Foreman po tridsiatich rokoch: Všetko je možné, ak veríte
Foreman si svoje ikonické víťazstvo pripomenul na instagramovom účte: „Pred 30 rokmi! Deň som začal vierou, že všetko je možné, stačí veriť. Sila modlitby; veľkej alebo malej, hoci iba jednej pomáha (Práve teraz sa modlím pred obedom).„