Chat now !



LOGO.jpg

О Charlie Burley a Čiernych Zabijakoch

object_57_1288296748_08106.jpg

Z množstva titulov prechádza zrak: šampióni môžu byť „dočasní" aj „super", „strieborní" a „briliantoví", „na dôchodku" aj „na dovolenke". Držiteľom koženého pásu sa môže stať boxer so zápornou bilanciou zápasov, taký ktorý vyhral za kariéru dva-tri zápasy, taký, ktorý odišiel na dovolenku alebo ktorý sa z nej vrátil - ozajstná galéria umenia. A Charlie Burley nemal to šťastie stať sa „skutočným" majstrom sveta. Nemal ani šancu získať sebamenšiu časť zaslúženej pozornosti a rešpektu fanúšikov. Skoro všetky jeho zápasy sú stratené, svedectvá jeho triumfu zriedkavé, zabudli na neho dokonca v istom čase aj tí, ktorí ho poznali osobne. Až pred dvoma-troma desaťročiami začal box vracať jednému zo svojich titánov to, čo mu patrilo. V posledných rokoch po Burley sa dostala rada aj na niektorých jeho rovesníkov zo Západného pobrežia. Iných priznanie čaká len v ďalekej budúcnosti…

Charlie Burley

… Tento príbeh nebude veselý. Neveselo aj začal: otec Charlie - čierny baník, ktorý pracoval od svitu do mrku, aby nakŕmil početnú rodinu (Charlie mal šesť sestier) o ktorú sa starala hašterivá a tvrdohlavá matka - Írka. V roku 1925, keď mal Charlie 7 rokov otec zomrel a celá chudobná rodina sa odsťahovala z rodného mestečka Bessemer do hlavného mesta amerických oceliarov - Pittsburghu. Tam sa Burley zoznámil s boxom. A nie len s ním: Charlie bol ešte aj nadaným hráčom basebalu a jeho ďalší talent - dokázal šikovne ošklbať kura - mu umožňovalo zarobiť nejaký ten groš na jedlo.

Ale všetko toto samozrejme bledlo pred hlavnou záľubou Burley - boxom. Budúca cesta už bola vytýčená: tituly šampióna mesta, štátu a krajiny v junioroch, víťazstvo na mládežníckych (v ľahkej váhe) a dospelých (vo welterweight) „Zlatých rukaviciach". Dalo sa uvažovať aj o účasti na Olympijských hrách, situácia v Amerike v tých časoch, hoci si ešte živo pamätala na revolvery namierené na čiernych boxerov aj zatknutia Jacka Johnsona to už umožňovala (hoci aj v tých časoch bol stále aktívny Ku-Klux-Klan a súd Lynča). Avšak Olympiáda sa mala konať v Berlíne pred zrakmi vôbec nie rasovo znášanlivého fuhrera a na znak protestu sa „farebný" Burley vydal do Barcelony - na Hry Pracujúcich. Už vtedy nemal šťastie a ako keby si smolu vozil zo sebou: generál Franco sa rozhodol zorganizovať svoje „hry" a Charlie sa z horiacej Barcy vracal domov s prázdnou. Nastal čas prejsť k profesionálom.

Ešte počas vystúpení v amatéroch bolo jasné, že v budúcnosti čakajú Burley veľké problémy. Nie kvôli majstrovstvu Charlie - súťažiť s ním v čistom boxe mohli iba podaktorí - ale kvôli charakteru. Principiálny, ale tichý, talentovaný, ale tvrdohlavo idúci proti stene Burley nebol ani „hviezdny" ani nevedel chytiť biznis za pačesy. Zato bol až príliš skromný, nebola to však hraná skromnosť, ale charakteristická črta povahy Charlie. Jednoducho sa nechcel namočiť do okoloboxerskej špiny, nechcel sa ušpiniť. A tak každý jeho postup na ďaľšiu úroveň bol možný len vďaka kolosálnej práci a vypätiu síl - zúročí sa to v samotnom rozkvete kariéry Burley.

Zatiaľ Charlie naberal obrátky v Pittsburghu a jeho okolí. Rok po debute (v septembri 1936) mal Burley na konte 12 víťazstiev, kým ho neporazil tvrdý ryzý Ír Eddie Dolan. Po niekoľkých mesiacov, ktoré si vyčlenil na oddych a vnútornú adaptáciu sa oddýchnutý Charlie vrátil do ringu v roku 1938 a skoro ihneď zapadol do elity, ktorú neopustil do konca kariéry. Všetko sa začalo v marci, keď Burley prehral sporným (rozdielnym) rozhodnutím v desaťkolovom zápase so skúseným Fritzie Zivicom v pittsburghskom derby. O tri mesiace sa Zivic a Burley stretli znovu a tentoraz presvedčivo zvíťazil čierny boxer. O rok Zivic prehráva s Burley znovu („Zivic bol taký zlý a jeho šance prechytračiť elitného boxera natoľko malé, že by neboli vidno ani pod mikroskopom," - písali novinári) avšak o ďalší rok Zivic poráža samotného Henry Armstronga a stáva sa majstrom sveta.

Berley medzičasom pokračoval v zdokonaľovaní sa: knockoutoval tvrdých Werthera Arcelli a Kubánca Leona Zorritu, potom vyhral titul majstra sveta vo welterweight farebných (potupný titul, o ktorý boxovali tí, ktorým rasová nenávisť neumožňovala dostať sa na vrchol), keď v 15 kolách preboxoval veľmi silného Portoričana Kida Cocoa a ukončil rok drvivou porážkou budúceho majstra sveta v strednej váhe, Billy Soose.

Ďalší rok vyšiel nazmar, kvôli zraneniu ruky - Burley doň vstúpil na 4 mieste v ratingu a za víťazstvom nad Zivicom nasledovalo prvé „rande" s iným veľkým smoliarom, Holmanom Williamsom - bez ohľadu na tri knockdowny ktoré mu v zápase Burley uštedril, Holman dokázal doviesť zápas do víťazného konca. V roku 1940 si vzal Burley krátky time-out, nezískal žiadne významné víťazstvo, avšak prehral s vynikajúcim middleweightom a light heavyweightom Jimmy Bivinsom a začiatkom roku 1941 podpísal kontrakt s Luke Carney, ktorý zastupoval Zivica. Charlie mu úprimne uveril, keď mu Carney sľúbil zápas proti krajanovi, ten ho však oklamal a namiesto toho mu niekoľko mesiacov podsúval hocikoho. Fritzie ani nenapadlo dať Burley šancu na zápas o titul, zápas, ktorý sám získal pred Charlie a s oveľa menšími zásluhami. Zvyčajný príbeh tých čias. Zvyčajná situácia pre Burley...

Rok 1942 uvítal náš hrdina už v Mineapolise, kam sa odsťahoval na pozvanie svojho manažéra Tommy O´Loughlina. Začala sa najsladšia, zlatá etapa jeho kariéry. Za necelé dva mesiace Burley postupne rozdrvil silných bratov Hogue, veterána Jackie Burke vyhral odvetu (UD) s Holmanom Williamsom. 13 marca toho roku boxoval Charlie jeden zo svojich najlegendárnejších zápasov proti heavyweightovi Jay D Turnerovi. Turner, ktorý vážil o 30 kg (!) viac ako Burley nebol elitný heavyweight, ale porazil mnohých známych boxerov, napríklad Kinga Lewinski alebo Wilsona Danna a mnohí si mysleli, že to Burley trocha prehnal... Po šiestich kolách jednostrannej bitky („Jeho tvár sa zmenila na krvavý biftek" - The Ring) sa 191 centimetrový gigant v svojom rohu vzdal a nepokračoval v 7 kole - Manny Pacquiao neveriacky krúti hlavou... O mesiac si Burley odskočil do New Yorku a stretol v lobby svojho hotela Raya Robinsona. Boxeri sa dohodli urobiť spoločný večer boxu v Mineapolise a 30 apríla obaja porazili svojich súperov knockoutom v druhom kole. Sugar Ray sledoval zápas Charlie a povedal svojmu manažérovi (doslova) „Som príliš pekný, aby som boxoval s Burley". Tak sa ani nikdy v ringu nestretli, rovnako ako sa Jack Johnson nestretol s veľkými čiernymi boxermi začiatku storočia - Sam Langford, Joe Jeannett a Sam McVey. A jeho za to mimochodom nekritizovali.

Burley poslal výzvy šampiónom a vedúcim vyzývateľom vo welterovej aj v strednej váhe. Ani Tony Zale, ani Freddie Cocrain, ani Johnny Ray nechceli mať nič spoločné s nepríjemným boxerom z Pittsburghu, alebo to nemohli urobiť - zúrila druhá Svetová vojna a vedúci borci Ameriky cestovali na front, aby podporili morálku amerických vojsk. Burley ostal v tyle (mal poškodený ušný bubienok) a pokračoval v zápasoch, avšak s premenlivým úspechom. Charlie dvakrát prehral na body s Ezzardom Charlesom (budúcim majstrom sveta v ťažkej váhe) a raz s nerozlučným Holmanom Williamsom (stratil titul „farebného" majstra sveta), pričom ho predtým dvakrát porazil (raz knockoutom). Potreboval novú motiváciu a O´Loughlin odviezol svojho zverenca do Californie, ktorá bola vtedy, ako aj dnes, najväčším centrom svetového boxu.

Roky strávené na Západnom pobreží sa po práve považujú za najlepšie v kariére boxera z Pittsburghu. Burley sa dostal do skupiny talentovaných „farebných" boxerov middleweightov tej éry, ktorú známy historik boxu Budd Schulberg nazval „Rad Čiernych Zabijakov" (Black Murderers' Row). Vtedy ich mená burácali po celom tichooceánskom pobreží Ameriky, ale dnes si na nich pamätajú len historici a zriedkaví hardcore fanúšikovia. Nikomu z tohto unikátneho súhvezdia sa nepodarilo dosiahnuť hlavné - stať sa majstrom sveta - a len o niekoľko desaťročí ich mená znovu zazneli v tlači (čo je mimochodom ďalší príznak krízy v súčasnom boxe).

Slávne činy Burley v tých rokoch netreba opisovať - record boxera na BoxRec hovorí sám za seba. Bert Lyttel, Aaron Wade, Jack Chase - títo chlapci by nakopali zadok aj Sylvesterovi aj Sturmovi aj Pavlikovi, keby boxovali v dnešných dňoch. Vtedy museli často mnohokrát boxovať jeden s druhým a Burley s nimi so všetkými boxoval a každého porazil.

Tam, v Californii, boli svoje činy, svoje legendy. Tak napríklad pamätný zápas s Archie Moorom. Áno, áno, s tým samým Moorom, ktorého doteraz ospevujú v legendách - a nepochybne si ich zaslúži. Charlie sa dozvedel o tom zápase len niekoľko hodín pred ním z ranného vydania novín, skončil prácu v leteckom závode v San Diego - vtedy boxeri nešňupali vo voľnom čase koks, ale pracovali pre víťazstvo krajiny vo vojne - sadol na autobus do Hollywoodu a trikrát poslal budúceho superšampióna na podlahu. Ten zápas vyhral na body, Moore bol ťažší ako Burley o 9 lb. Neskôr Archie nazval Charlie Burley najväčším z tých boxerov, s ktorými kedy boxoval (a Moore boxoval s Ali, Marciano, Pattersonom, Maximom a inými).

A tak ďalej - až do roku 1948. Náš hrdina porážal skoro všetkých ktorých pred neho postavili a prehral len párkrát - s Lyttelom a Williamsom (výsledok vzájomných stretnutí 3-3-1). Avšak stavali mu zďaleka nie všetkých. Neboxoval proti boxerom, ktorí sa vrátili z frontu - Billy Connovi a Tony Zale. Rocky Graciano, Ray Robinson a Freddie Mills sa tiež Burley vyhli, o Gusovi Lesnevichovi netreba ani hovoriť. Burley menil manažérov, promotérov, ale všetko bolo zbytočné - v elite na neho jednoducho nečakali. Pobožný kresťan neskôr spomínal: „Každý deň som sa večer modlil k Bohu a prosil o zápas o titul."

Koncom 40-tych Charlie boxoval čoraz menej, vrátil sa do Pittsburghu a neskôr upadol do depresií. 22 júla 1950 porazil v Peru miestneho middlweighta Pilara Bastidasa - bol to jeho posledný zápas. Turné po Európe sa zrušilo, v Amerike s Burley nikto boxovať nechcel a začiatkom roku 1951 sa 33 ročný boxer stal 33 ročným smetiarom - hoci neveľké peniaze, ale čestná práca. Na rozdiel od boxu.

… Prečo sa bez ohľadu na očividný talent Burley nestal majstrom sveta ? Zrejme nebude rozumné zvádzať všetko len na farbu kože. Koniec koncov, aj Charles, aj Robinson aj Moore neboli belší. Ale boli drzejší a viac riskovali. Neostýchali sa predávať sa chamtivým a podlým, avšak vplyvným manažérom, spolupracovať  gangstermi (dalo sa vtedy vôbec bez nich ?), robiť si vzťahy v establishmente a viesť trash-talking. Burley bol iný a to mu tiež nepríliš pomáhalo. Idealisti tu nemajú miesto, nech majú hoci centové päste a obrovský talent. Netreba zabúdať ani na Druhú Svetovú Vojnu, ktorá prišla v časoch vrcholu kariéry „Čiernych zabijakov". Mnohí majstri sveta odišli na frontu a Asociácia Boxerských Komisií sa rozhodla „zmraziť" ich tituly do skončení vojenských operácií a to bolo bezmála 4 roky.

A nakoniec box. Akým boxerom bol Burley, že sa ho tak báli všetci od zdola hore ? Jasné, že bol unikátnym majstrom (inak odkiaľ taký rozruch ?), ale akým v skutočnosti bol, už nedokážeme v plnej miere pochopiť. Jediný viac-menej plný záznam jeho druhého zápasu s oaklandským light heavyweightom Billy Smithom - to je takmer všetko, čo sa dá dnes o Burley nájsť. Smith boxoval tak, ako dnešní boxeri, Charlie naopak boxoval, jemne povedané neštandartne. Avšak nebola to nešikovnosť - skôr svojský výklad prvotných princípov boxu. Nevyvážený postoj, neustále finty počas neveľkej aktivity, smer úderov bol veľmi nezvyčajný - je to skutočný „antikvariát". To, čo vadilo iným boxerom, dokázal Burley využiť s ohromnou efektivitou, tam, kde iní robili chyby, tento boxer nútil chybovať súpera. Svojrázna zmes Bernarda Hopkinsa a Floyda Mayweathera - nie je to príliš šťastné porovnanie, ale ktovie preči mi prichádza na mum práve toto. Možno je to tým vynikajúcim videom ? Nie je samozrejme úplne objektívne, ale zato efektné. A aj výsledky, ktorých Burley dosiahol hovoria o tom, že autor tohto diela nie je už tak ďaleko od pravdy: Burley bol «too good for his own good»…

„Charlie Burley - to je legenda boxu. Je najuniverzálnejší a najviac všestranne nadaný borec z tých, koho som stretol. Ale nikto o ňom nevie, pretože mu nedali šancu stretnúť sa s najlepšími". (Eddie Futch).

Niekoľko faktov o Burley

Člen siene slávy časopisu „The Ring" (1983), čle Svetovej Siene Slávy Boxu (WBHOF, 1987), člen Medzinárodnej Siene Slávy Boxu (IBHOF, 1992). Ani raz neprehral pred limitom.

6 miesto v ratingu najväčších middleweightov všetkých čias (The Ring, 2004),              4 miesto v zozname najsilnejších welterov všetkých čias (The Ring, 2008),              86 miesto v zozname najväčších puncherov všetkých čias (The Ring, 2003).

Výsledky zápasov s šampiónami a členmi Siene Slávy IBHOF: 7 víťazstiev (Zivic - dvakrát, Williams - trikrát, Moore, Sooze) - 8 porážok (Williams - trikrát, Zivic, Marshall, Bivins, Charles - dvakrát).

ČIERNI ZABIJACI

Burley bol, ako si mnohí myslia, najväčším borcom, ktorý sa nedokázal stať majstrom sveta. Ale nebol jediným z tejto smutnej kohorty vynikajúcich smoliarov. Zoznam "The Black Murderers' Row" sa mení od zdroja k zdroju. Krátko spomenieme tých z nich, ktorí figurujú skoro v každom zozname.

Lloyd Marshall

Record : 71(36)-25(11)-4… Boxoval od r. 1936 do 1951… Porazil Lou Brilliarda, Teddy Yarosha, Johnny Romero (2x), Kena Overlina, Charlie Burley, Ezzarda Charlesa, Antona Christophoridisa, Jacka Chase, Jake LaMottu, Tommy Farra, Freddie Millsa... Člen Siene Slávy IBHOF (2010).

Lloyd Marshall vlastne nebol skutočným middleweightom - väčšinu kariéry boxoval v light heavyweight. Lloyd boxoval s najlepšími z najlepších, ale nie v titulových zápasoch. Napriek tomu, jeho record robí dojem dokonca aj na pozadí toho, ktorý mal Charlie Burley. Hlavným víťazstvom v kariére Marshalla bolo jeho víťazstvo nad budúcim majstrom sveta v strednej váhe, Kenom Overlinom. Overlin bol v spojení s mafiou a po jeho porážke sa mafiáni začali zaujímať aj o Marshalla, ktorý potom boxoval prakticky pod ich krídlom.

Bez ohľadu na vynikajúce výsledky (stačí len spomenúť hoci víťazstvo knockoutom nad iným budúcim majstrom sveta, Freddie Millsom), mocný úder a veľkolepý štýl, Marshall mal jeden nedostatok: zle držal úder. Dokonca aj nie najväčší welter/middleweight Caferino Garcia ho dokázal knockoutovať, čo už hovoriť o iných boxeroch. Na druhej strane sa však tento problém stal aj riešením - riešením finančných problémov Lloyda, ktorý sa účastnil príťažlivých a napínavých zápasov.

„Zo všetkých borcov ma naozaj bil len Lloyd Marshall - po jeho údere ma jednoducho zanieslo," -  spomínal svojho času Charlie Burley.

Jack Chase

Record: 82(36)-25(4)-12… Boxoval od r. 1936 do 1937 a od r. 1941 do 1948… Porazil Lloyda Marshala, Aarona Wada (2x), Jackie Burka, Leona Zorritu, Archie Moora.

Ak bola väčšina z „Čiernych Zabijakov" dobrými chlapcami, o Jack Chase sa to povedať nedá. Debutova v profi v 22 rokoch, keď predtým sedel 3 roky vo väzení. Bez ohľadu na plný harmonogram zápasov si Chase (boxoval aj pod prezývkou „Mladý Joe Louis") vždy si našiel čas aj na všelijaké čierne kšefty, v dôsledku čoho musel odsedieť ešte niekoľko rokov na vrchole kariéry.

Po prepustení sa Chase premiestnil z Colorado do Californie a po víťazstve nad Eddie Bookerom sa dostal na zoznam „Čiernych Zabijakov" plným právom. Ako boxer sa Chase zapísal zúrivým avšak veľmi chytrým boxom. Mimo ringu ho však prenasledovali nepríjemnosti. Napríklad hádka s Aaronom Wade sa skončila tým, že mu Chase prestrelil nohu. Na jeho šťastie sa Wade zotavil, ale Chase mu dal do tela ešte raz - tentokrát v ringu.

Louis „Cocoa" Kid

Record: 176(49)-55(7)-9… Boxoval od r. 1929 do 1948… Kariéru začal v 16 rokoch… Porazil Charlie Burley, Holmana Williamsa (8x), Jacka Chase, Eddie Bookera, Kaplana, Chalky Wrighta...

Najaktívnejší a možno najviac nedocenený z „Čiernych Zabijakov" - Portoričan Cocoa Kid (vlastným menom Louis Hardwick) boxoval s najsilnejšími boxermi od ľahkej po strednú váhu. Legendou sa stal vďaka 8 (!) víťazstvám nad členom Siene Slávy, Holmanom Williamsom. Avšak Kid víťazil aj nad inými známimy boxermi, hoci častejšie s nimi predsa len prehrával. Boxoval aj o titul majstra sveta - nie však plnohodnotný, ale len štátu Maryland - viete si to predstaviť.

Najzaujímavejšia otázka je - kým vlastne bol. Osobnosť Cocoa Kida doteraz nie je presne zistená. Mnohí experti si myslia, že ho v skutočnosti volali Juan Cepero a bol z Kuby. Kid sám často zavádzal svojich spolubesedníkov a predstvoval sa im pod rôznymi menami (vrátane novinárov rôznych časopisov). Ukončil kariéru v roku 1948 a potom ešte dlho zarábal ako sparingpartner. Na jednom z tréningov Kid dokázal zložiť pravým crossom uvoľneného Raya Robinsona. Z boxi mimochodom zmizor rovnako neočakávane, ako Bert Lyttel. Avšak určite sa dokázal o seba postarať aj mimo ring, hoci doteraz nie je známe, kedy zomrel a či vôbec zomrel (ak žije, Kidovi je teraz 97 rokov). Louis hovoril niekoľkými jazykmi, hovorí sa, že jeho dcéra skončila univerzitu a stala sa úspešnou biznismankou.

Eddie Booker

Record: 67(34)-5(0)-8. Ani raz neprehral pred limitom… Boxoval od r. 1935 do 1944… Porazil Holmana Williamsa, bratov Hogue (3x), Leona Zorritu, Archie Moora, Lloyda Marshalla…

„Raz som sa opýtal Eddie, či sa chce stretnúť s Charlie. Povedal, že je pripravený, ak je treba, hoci chápe, že Charlie je neuveriteľne silný a bude v ich zápase favoritom. Burley mi povedal, že taký zápas by bol najťažší v jeho kariére - dokonca ťažší ako zápas so Sugarom Rayom," - Blacky Nelson, sparing partner „Čiernych Zabijakov".

Eddie Booker sa mohol stať skutočnou superhviezdou, no rovnako ako ostatným, nemal veľa šťastia. Výbušný boxer s veľmi dobrým štýlom, Booker boxoval sčasti štýlom samotného Jacka Johnsona. Mal obrovskú fyzickú silu a dokázal odraziť úder súpera, pričom v rovnakom čase udrieť sám. Na nešťastie sa jeho kariéra skončila predčasne - Booker utrpel zranenie oka v jednom zo zápasov. Už poloslepý knockoutoval Archie Moora - tak silný bol.

Holman Williams

Record: 146(36)-30(3)-11… Boxoval od r. 1932 do 1948… Porazil Charlie Burley (3x), Jacka Chase (4x), Archie Moora, Jose Basoru (2x), Aarona Wade (2x), Cocoa Kida (3x), Lloyda Marshalla (2s)… Člen Siene Slávy IBHOF (2008).

Eddie Futch raz povedal, že s radosťou sleduje tieňový box v podaní Williamsa, než reálny zápas skoro akéhokoľvek iného boxera. Williams bol produktom detroitskej školy boxu, kde trénoval spolu s Futchom a samotným Joe Louisom. Louis sa neskôr stane jeho manažérom (pričom bol vtedy úradujúcim majstrom sveta) a vďaka jeho, jemne povedané, podpriemerným organizátorským schopnostiam, neospravedlniteľne zabrzdí kariéru Holmana. William sa však napriek tomu stihol stretnúť so všetkými významnými borcami vtedajšej éry a váhy (vrátane všetkých Čiernych Zabijakov) a len Cocoa Kid bol jediným, kto na neho našiel liek. Po skončení kariéry ostal Williams - výborný človek so zmyslom pre humor - v boxe a pomáhal mnohým mladým (a nielen) boxerom. Tragicky zahynul pri požiari.

Bert Lyttel

Record: 72(25)-23(1)-7… Jediná porážka pred limitom bola vďaka tržnej rane… Boxoval od r. 1944 do 1951… Porazil Sama Baroudi, Holmana Williamsa (2x), Kida Cocoa (2x), Billy Smitha (2x), Jose Barosu, Jackie Darthard.

Lyttel sa zjavil doslova odnikiaľ. Nikto nevedel, z akého mesta tento nebezpečný ľavák pochádza, ani ako sa skutočne volá, ani koľko má rokov. Začal boxovať v námorníctve a prešiel svoje boxerské univerzity v džungliach Quadalcanalu, Panamskom prieplave a na Kube. Debutoval už ako hotový borec. V roku 1948 sa Lyttel stretol dvakrát s talentovaným 18 ročným boxerom Jackie Darthardom a po druhom zápase Jackie zomrel na krvácanie do mozgu. Odvtedy kariéra Lyttel upadala a v roku 1951 z profesionálneho boxu zmizol - rovnako tajomne, ako sa tam objavil.

Aaron „Tyger" Wade

Record: 57(40)-15(4)-6… Boxoval od r. 1935 do 1950… Porazil Billy Smitha (3x), Berta Lyttela, Archie Moora, Sama Baroudi a Cocoa Kida… Jeden z najmenej známych „Zabijakov".

Zdroj www.sports.ru

 

2010-10-29 18:41:40
mirokan71





Týmto borcom stránka vďačí za 
svoj rozvoj : 
FERGUSS
HAYEMAKER
TUSITEL
MS
? iniciály J.F

CENT
ABC
USYK

 
Bez názvu.png






Ak sa vám stránka páči, môžete prispieť na jej rozvoj. Je to nepovinné a čiastku si každý volí sám. Ďakujem
Správy zo sveta boxu 24 hodín denne, 7 dní v týždni
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one