Chat now !



LOGO.jpg

Joe Frazier : „Mojou prvou hruškou bolo vrece s kukuricou“

http://vringe.com/images/stories/ring/interviews/2011/11/joe-frazier-interview.jpg

Autor : Slava Malamud/Sport Express

Bol slávnym majstrom sveta v boxerskej epoche, ktorú aj dnes nazývajú zlatou. Bál sa ho Muhammad Ali. Jeho ľavý hák je považovaný za jeden z najstrašnejších úderov v histórii  boxu. Fakty z jeho života poslúžili Sylvesterovi Stallone pri písaní scenára „Rocky".

Bol prostým vidieckym robotníkom a stal sa jedným z najväčších boxerov všetkých čias a národov. Účastnil sa dvoch najlepších zápasov XX storočia a v jednom z nich vyhral. V Amerike ho aj dnes nazývajú rovnako, ako pred štyridsiatimi rokmi - Smokin Joe. 61 ročný Joe FRAZIER, živá legenda svetového boxu dal exkluzívne interviewe „Sport-Express".

Voľakedy bola tá križovatka slávnej philadelsphskej ulice Broad street známa po celom svete. Teraz sem chodia do práčovne. Raz dávno na dvere tejto budovy klopal Muhammad Ali a žmurkajúc do televíznych kamier kričal niečo ako : „Joe, poď von, podlý zbabelec !" U bočnej steny sa teraz uchýlala malá pumpa, ktorej majiteľ si považuje za česť vyhradiť miesto na parkovanie pre obrovský čierny „cadillac". Voľakedy mohol chlap, vyliezajúci z tohto „cadillacu" zložiť hociktorého človeka na planéte doslova ľavou rukou. Terz je pre neho malým víťazstvom vyšplhať sa na druhé poschodie....

Naše stretnutie so Smokin Joe sa konalo v jeho vlastnej telocvični - v tej istej, v ktorej sa pripravoval k epochálnym bitvám s Ali a George Foremanom. Vnútri, v dobrom, správnom prítmí staromódnej boxerskej „stajne" (v mysli hneď vyvstane „Rocky") je jeden-jediný ring a niekoľko mladých ľudí, ktorí mlátia päsťami do starých mechov. V ústraní tieňuje dievčatko vo veku 11 - 12 rokov s vôbec nie detskými bicepsami.

Na poschodí je kabinet, oblepený fotografiami zápasov ako tapetami a plný rôznch cien a pohárov. Pán tejto komnaty práve prišiel, ledva som sa s ním nezrazil vo dverách : Joe vyzdvihol zo školy svojho najmladšieho syna. Tomuto úctivému tlstému 13 ročnému chlapcovi evidentne nehrozí, že by išiel v šlapjách svojho otca. Zato starší syn Joer, Marvis Frazier, ktorý bol s nami pri rozhovore sa raz zápasu o titul majstra sveta zúčastnil a bol knockoutovaný Larry Holmesom.

Veľký Joe vyzeral v duchu miestnosti : veľmi skromných rozmerov, obstarožný (ak nepovedať starý) a akoby obklopený prítmím. Je to preto, že Frazier rád chodí oblečný celý v čiernom, robí to väčší dojem. Na krku - ťažká zlatá reťaž s príveskom v podobe leviej hlavy a nápisom SMOKE ("DYM"), na hlave - verný kovbojský klobúk. Na svojich 61 rokov nevyzerá šampión veľmi dobre : sivovlasý, zle počuje, ruky skrútené artritídou, chodí s problémami. Počas rozhovoru niekoľko krát bral akési kvapky proti nachladeniu, pričom fľaštičku mal ... v ponožke.

Pozdravili sme sa, Joe si sadol na diván a ukázalo sa, že vôbec nie je potrebné dávať otázky - ihneď sa pustil do rozprávania vlastného životopisu. Treba sa len čas od času znovu opýtať, keď sa zmysel povedaného stráca v „šumoch"  - chripote a špecifickom slangu rozprávača.

SYN PALIČA

Špeciálne sa venovať v boxu v detsve - o tom nemohlo byť ani reči. V tých rokoch nebolo príliš veľa možností pre čiernych chlapcov. Chodíš do školy - aj to už je dobré a robiť niečo pre seba, to bol úplný luxus. Hoci v čomsi som mal šťastie. Po prvé, bol som najmladší z 11 detí a všetci sa o mňa starali. Napríklad, v detsve som mal dve košele : jednu do školy, jednu na hranie. Viac ako dve z nás nikto nemal.

A po druhé môj otec bol v našej štvrti niečo ako miestny don. Takých u nás volali dozorca. Na svojom území udržiaval poriadok, riešil konflikty medzi susedmi. Otec sa venoval mnohým veciam, nie len „dozeraniu". Mal aj políčko s čímsi páchnucim : niečo medzi tabakom a marihuanou. A ešte bol bootlegerom ako nazývali paličov a špekulantov s alkoholom. Takže sme mali dosť peňazí, aby sme mohli držať rodinu nad vodou, aj šerifovi „odliať" aj si dokonca kúpiť televízor.

Hovorím to preto, že v tých rokoch v stredu vždy dávali v TV box a u nás sa v tých dňoch zhromaždila celá usadlosť. Ženy mastili karty na verande a muží pozerali zápasy. No a ja saom sa motal u obrazovky, napodobňoval boxerov. Pamätám sa, ako sa jeden zo susedov otočil k otcovi a povedal : „Ten chlapček bude šampiónom, uvidíš. Stane sa druhým Joe Louisom ! Kto vtedy nepoznal Joe Louisa ? Samozrejme, že mi stúplo sebavedomie a pevne som sa rozhodol stať sa majstrom sveta.

- A čo ste pre to urobili ?

- To je známe : napchal som staré vrece handrami a kukuročným šúpolím, zavesil na strom. Niekedy som tam dal aj tehlu. Večer som prišiel zo školy a mlátil do toho vrece čo som mal síl minimálne hodinu. Mama to dovolila, tak dobre. Americký futbal ma hrať nenechala, bála sa, ale mlátiť do vreca, to je nič, môžeš.

- Ale len s jedným vrecom sa nestaneš hviezdou boxu.

- preto som aj v 15 rokoch odišiel na sever. Najpv do New Yorku, kde som mal brata. Vtedy tam bolo hlavné mesto boxu, ale kariéru som tam neurobil. A aj na živobytie som si zarábal s ťažkosťami -  skákal som z práce do práce, platil úplatky, aby ma vzali. Jeden čas som si zarábal kradnutím áut. V New Yorku niektorí majitelia „automobilových cintorínov" platili päťdesiat dolárov hocikomu z ulice, kto im priviezol auto a príliš sa nezaujímali, odkiaľ si ho vzal. Ideš na parkovisko, vyberáš si horšie, staršie auto, nabúraš predok a poďme, na skládku. A čo robiť ? Žiť treba.

SKUTOČNÝ ROCKY

- A ako ste sa ocitli vo Philadelphii ?

- Tu som tiež mal príbuzných : strýka a bratrancov. Práve tu som pocítil, že som tu doma. Žil som s rodinou, pracoval, venoval sa boxu, koľko som chcel. V Philadelphii ma nakoniec vzali do telocvične. Ja vám teraz hovorím, ako som vtedy žil a ak si potom pozriete film  „Rocky" so Sylvesterom Stallone, pochopíte, že to je len prerozprávaný príbeh.

- Máte na mysli, že ste boli prototypom hrdinu filmu ?

- Samozrejme. Stallone prevzal veľa z môjho života. Napríklad, scéna keď beží po uliciam Philadelphie - to je moje. Veď aký rozdiel je, kde beháš, pravda ? A na ulici je zaujímavejšie behať než parku, alebo na štadióne.

- Behávali ste aj na slávne schody Muzea umení, tak tako vo filme ?

- Aj na schody som behával. Aj na jatkách som robil. Presne ako vo filme, cez deň som robil, večer chodil do telocvične. Stallone mi ponúkol maličnú úlohu vo filme. Na pár sekúnd, ale s textom. Zdá sa mi, že niečo v tom zmysle : „Si ďalší !" Teraz je na tých schodoch socha Rocky a mňa sa neopýtali. Keď nelezieš do politiky, často bývaš nepovšimnutý.

NEPRESTÍŽNE ZLATO

- Joe pohovorme si o zlatej medaile z OH 1964. Nakoľko viem, išli ste do Tokia len preto, že Buster Mathis, ktorý vás v eliminácii porazil, sa zranil.

- E-e-e, nie. Išiel som na Olympiádu nie preto, že sa Buster Mathis zranil. Išiel som na Olympiádu preto, lebo to tak chcel Boh a priklonil všetko na moju stranu. Boh - on vedel, kto som, odkiaľ som prišiel a trochu spomalil Mathisa. Veď ja som vtedy riskol a išiel do New Orleans na sústredenie olympijského teamu, aby mal Mathis dôstojný sparing. Ak by som tam nešiel ja, Mathis by nemal s kým sparovať. A vyšlo to tak, že som nemal s kým pracovať ja. Mathis, on nechel trénovať. Sám vážil okolo tristo libier a mňa volali Veľký Joe. Bývalo, že som ho ráno musel budiť a vliecť ho behať. Ja som to tak robil každé ráno - tri míle. Začínali sme spolu, bežal som svojich jeden a pol na jeden koniec a na ceste späť som ho stretal. Takže Boh si uvedomil, kto je skutočný olympionik, pochopil, kto to potrebuje viac.

Vždy som chcel byť najlepší na svete a súčasťou sveta a podarilo sa mi to. A dôkaz toho, že sa mi to podarilo - pozrite sa na seba. Odkiaľ ste, z akej krajiny ? Nech je Rusko ďaleko, ale veď vy ste prišli za mnou. O tom to je (smeje sa).

- Pamätáte sa na olympijské zápasy ?

- Nie veľmi dobre. Boli štyri zápasy, prvé tri som vyhral veľmi ľahko, posledný, proti Nemcovi na body, ale len preto, že som si predtým zlomil prst na pravej ruke. Ale pamätám sa, ako som sa vrátil domov ako hrdina. Oslavy boli šialené. Po tom všetkom som preto nevedel pochopiť, prečo ma nikto nepovažoval za perspektívneho profesionála. Posúďte sami. V amatérskej aréne - knockout za knockoutom. Na majstrovstvách USA - knockout za knockoutom. Na Olympiáde - knockout za knockoutom. Vyhral som zlato ! Tak aké môžu byť problémy ?

- A aké nedostatky vo vás videli ?

- Ktohovie. Asi si mysleli, že som príliš jednoduchý. Môj zosnulý tréner učil : „Aby si mohol udierať, musíš vedieť údery znášať". Mohol som dostať úder, ale veď ja som nešiel na súpera, aby som dostal do držky. Jednoducho som vždy bol pomerne neveľkým heavyweightom, menší, ako väčšina mojich súperov. Tak čo som mal robiť, tancovať s nimi ? Nie, vrhal som sa, vrhal do otvoreného boja.

Ale mnohým sa taká taktika nepáčila. Mysleli si, že s odvahou ale bez výšky a váhy ma v profi zabijú. Ale ja vám garantujem : všetci tí obri, čo proti mne išli, akonáhle sa mi pozreli do očí, potom chceli len jediné - čo najskôr zmiznúť z ringu.

SVINSKÝ DARČEK

- Porozprávajte nám o vašom korunnom háku. Ako ste ho trénovali ?

- Trénoval ? Ja vám poviem, ako som ho „trénoval" . Dostal som ho od svine.

- ?!.

- Skutočne, od svine. V detstve som niekedy naháňal svine na rodičovskej farme a jeden z bravov zlámal ohradu a začal ma naháňať. Samozrejme ma dohnal a zvalil na zem a ja som spadol tak nešikovne, že som si zlomil ľavú ruku v lakti. Zrástla nesprávne, doteraz ju nemôžem úplne vystrieť, len pod uhlom. Zato však tento uhol je diálny pre hák ! Takže môj firemný úder sa podaril sám od seba. A mama mi vtedy nadávala, koľko sa do mňa vošlo (smeje sa).

- Viem, že ste mali ešte jeden podstatný nedostatok : katar v ľavom oku.

- V oboch, ale s ľavým to bolo horšie, ako s pravým. Teraz mám obidve operované a vtedy - nič to, zvykol som si. Pamätám sa, v Californii to bolo s boxerskými licenciami veľmi prísne a nútili ma ísť na lekársku kontrolu. Lekár ma požiadal, aby som si zakryl jedno oko a prečítal písmená na tabuli. Zakryl som si ľané oko ľavou rukou a ako-tak čítam pravým : „ej, bi, sí" a tak ďalej. Teraz, hovorí lekár, zakryte druhou rukou oko. Ja som zdvihol pravú ruku a ... znovu som si zakryl ľavé oko.

- A čo, trik vyšiel ?

- Áno, prechytračil som všetkých. (smeje sa)

NA STRETNUTIE S NIXONOM

V histórii boxu budú Frazier a Muhammad Ali navždy nerozluční. Hovoriť o jednom a nespomenúť druhého je to isté, ako hovoriť o Gagarinovi a nespomenúť kozmos. Frazier sa stal majstrom sveta v čase, keď bol Ali na štyri roky diskvalifikovaný za odmietnutie slúžiť v armáde USA. Preto mnohí považovali titul Fraziera za „falošný" a samotného Joe - nehodného vysokého titulu. Myslel si to aj Ali a Joe horel túžbou dokázať opak.

- Po prvé, nevidel som nič nespravodlivého v tom, že Ali zobrali titul. Existujú zákony štátu, ktoré musíme ctiť.

A po druhé, ja som sa zápasu s Ali nevyhýbal. Naopak, mojím cieľom, mojím hlavným želaním bolo vtedy, stretnúť sa s ním v ringu. Každý deň som sa modlil k Bohu, aby som túto šancu získal. Mimochodom, nečakal som, kým Boh odpovie na moje motlitby, sám som cestoval do Washingtonu - prosiť prezidenta, aby Ali vrátili licenciu. Kto bol vtedy prezidentom ? ... Už sa nepamätám.

- Lindon Johnson ?

- Nie, po ňom. Ten... no viete, práve bol „Wateragte"...

- Richard Nixon.

- Áno, áno, Nixon ! Prijal nás vtedy v Bielom dome a ja som sa ho opýtal, či by bolo možné vrátiť Ali do boxu. Prezident nás vypočul a povedal : „Porušil zákon, preto ste vy majstrom sveta". To bolo práve po tom, ako som získal titul WBC. „Ale všetko, - hovoril, - záleží od vás. Ak chcete s tým človekom boxovať, je to vaše právo. Je váš." Presne tak to povedal. „Je váš". Chápete, Ali bol jedinou prekážkou, ktorá mi stála v ceste k ozajstnej sláve. Takže som veľmi chcel, aby sa vrátil do ringu. A Ali vzali späť. „Je váš"... To je, čo ?

STRÝKO TOM

Nad divánom, na ktorom sedí Joe visí plagát - zväčšená obálka časopisu Life : mladí Ali a Frazier a nadpis - „Bitva šampiónov". Prvé stretnutie gigantov, v ktorom presvedčivo zvíťazil Frazier sa konalo v marci 1971 v slávnej aréne „Madison Square Garden" v New Yorku. Doteraz ho nazývajú zápasom storočia. Manažéri „Garden" tvrdia, že tento zápas bol najvýznamnejšou udalosťou v histórii arény. Avšak hystéria v tlači začala dávno pred samotným stretnutím. Ali, ktorý sa vrátil urobil besnú a neuveriteľne úspešnú PR kampaň, pričom sa vôbec nehambil sa metódy samoreklamy. Aké len slová nesypal Muhammad na adresu ohromeného Joe ! Mimochodom, aj tu boli svoje malé tajomstvá ...

- Veľká časť toho, čo predchádzalo zápasu, bola vopred premyslená a dohodnutá medzi nami.  Skutočnosti to nebolo tak, ako to ukazovali na verejnosti: vraj jeden druhého chceme zabiť. Napríklad, tá epizóda, keď sem prišiel Ali, do tejto telocvične, v ktorej teraz sedíme. Asi ste videli slávnu fotografiu, kde stojí za sklenenými dverami a robí na mňa ksichty. To bolo všetko pripravené.

- A vaša slávna bitka, ktorá sa nekonala v philadelphskom parku ?

- Aj to bol nachystané. Volá mi : „Joe, musíme sa stretnúť v parku. Poď, poď, stretneme sa v parku, budeme sa biť v parku."  Ja jemu „V parku ? Prečo v parku?"  A on : „Poď, uvidíš, budú tam novinári". Čo už, Muhammad robil všetko, aby jeho meno bolo v novinách. Ale ja a môj tréner sme sa rozhodli neísť. Všetko to boli hlúposti.

- Vari aj jeho výpady na vašu adresu boli tiež dohodnuté ?

- Nie, Muhammad natrepal veľa zbytočného. Strýko Tom, napríklad. Hovoril, že som bol pre bielych ľudí Strýko Tom. Mne bolo jedno, kto je biely a kto čierny. Zastupoval som svet, bol som majster sveta.

Bol ešte moment v New Yorku, keď vyliezol z auta a začal rečniť pred mikrofónmi. A veď to som ho ja priviezol vtedy ! Požičal som mu peniaze. Išli sme z Philadelphie do New Yorku, zastavili na Broadway a on vystúpi a začne : „Joe Frazier to, Joe Frazier tamto. Zobral mi môj pás ! Zobral mi môj titul ! Porazím Joe Fraziera !" Ja stojím vedľa a rozmýšľam : „A to má odkiaľ ? Si chlap, alebo čo ?!"

Ale aj tak, všetky tie prezývky, čo mi navymýšľal ma príliš netrápili. On to rád robil  : súčasne sa kasáš pred ľuďmi sám, aj súpera zastrašuješ. A ja, poviem vám, som sa bál len jediného : že nepríde na zápas. (smeje sa)

BOJ S MOTÝĽOM

Fraziera, pri všetkej jeho veľkosti, možno v skutočnosti považovať za figúru, v mnohom tragickú. Nehľadiaci na prostriedky Ali využíval jeho meno pre upevnenie vlastnej slávy. Tie urážky ("Strýko Tom", čo znamená lokaj bielych a ešte „gorila", „netvor"), ktorými ho zasypával Ali, škodili jeho reputácii neohrozeného bojovníka, veľavravného a žiarivého a Joe sa musí ospravedlňovať do dnešného dňa.

Preto nie je zvláštne, že sa o Motýšovi (volá tak Ali za jeho slávny výrok : „Lietam ako motýľ, pichám ako včela !") vyjadruje, jemne povedané, bez servítkov.

- Motýľ sa postavil na piedestál, na ktorom nemal právo stáť. Pamätáte si tú jeho slávnu frázu : „I-am-the-greatest!" Čo to má byť ? Môžeš byť veľkým, môžeš byť lepší ako všetci ale byť tým „naj-väč-ším" byť nikdy nemôžeš. Inak aký je to šport ? „Som-naj-väč-ší !"... To je teda...

- Ale zvyčajne sa hovorí, že to vy sami ste urobili jeden druhého slávnymi.

- Ja som ho urobil, nie on Mňa. Ak by som vtedy v Bielom dome mlčal, bol by mu koniec. Dali mi právo rozhodnúť jeho osud a ja som požiadal aby mu vrátili licenciu. Ja som ho dostal naspäť do boxu, zotrel z neho prach.

- Ali sa niekedy ospravedlnil za to, čo o vás hovoril ?

- Ech, aké ospravedlnenie. Povedal raz : „Joe, prepáč mi, ale ja som nič zlé neurobil."  Ja som mu odpovedal : „Muhammad a čo som ti urobil ja zlé ?" Veď ja som pred ním v ničom vinný. Iba čo som mu rozbil hubu, ale my máme takú prácu (smeje sa). Pred tromi rokmi sa mi ospravedlnil v interview v akýchsi novinách. Ale veď to sa v novinách ospravedlnil, nepovedal mi tie slová osobne.

- Stretli ste sa s ním v poslednom čase ?

- Nie. Som dokonca presvedčený, že Motýľ nie je teraz v stave sa s niekým baviť...

- Hovoria, že sa vám príliš nepáčilo, keď Ali poverili zažatím ohňa na Olympiáde v Atlante. Prečo ?

- Nemyslím, že to bol prejav úcty k atlétom. Ak by som bol medzi nimi, považoval by som to za pohlavok.

- Čo presne ?

- No to, že stál pred nimi - a triasol sa. Celé jeho telo sa triaslo. Vari je v Amerike málo ľudí, ktorí vyhrali dve, tri, štyri zlaté medaile ? Načo ukazovať celému svetu invalida ? Ak by som bol v takom stave, moja rodina by nikdy nedovolila sa tak zahambiť. Veď to je aj urážka boxu. Čo si ľudia o našom športe pomyslia ? A jeho tak nezničil box, nie box. To jeho vlastný život ho tak potrestal. Jeho vlastný život a to jeho „naj-väč-ší". Za všetko treba platiť.

ZÁPAS STOROČIA

- Ali bol v mnohom žiarivejší ako ja, - po odmlke a povzdychu, pokračoval Joe. - Jeho kariéra bola dlhšia, urobil pre box veľa, stal sa hviezdou svetového významu. Pričom nie len v ringu. Vrtel tlačou, ako chcel. Ja som to nedokázal. Ale v ringu som nebol o nič horší.

- Hovorí sa, že ste boli najťažším súperom pre Ali a Ali - pre vás.

- Najťažším súperom nebol pre mňa Ali, ale Foreman. Ali som porazil, Foremana nie. A či som bol ja najťažším súpreom pre Motýľa ? Neviem. Boxoval s chalpcami väčšími odo mňa. Veď ja som bol vždy na heavyweigta malý. Bral som si svoje nie iba silou, ale ...  hádajte čím. Srdcom, presne tým. Do každej bitky som išiel s jedinou myšlienkou : „Teraz s nimi vytriem podlahu !" Týmto som ich robil. Asi preto nebolo Ali so mnou ľahko. Veď on bol zvyknutý, že sa ho všetci boja.

- Pamätáte si dobre na ten váš zápas, ktorý sa konal v marci 1971 ?

- Na začiatku mal Muhammad prevahu a ako zvyčajne, predávadzal sa na celé kolo. Rozprával nezmysly, robil ksichty. Bol v týchto veciach majster, ale na mňa to nepôsobilo. Ja som chodil do ringu, ako do práce. K šiestemu-siedmemu kolu, keď som ho už začal lámať, pamätám si, že sa hneval : „Ty čo si, Joe, frajer, hej ? Si frajer, áno ?" Ku koncu sa začal zadýchavať, povedal, že zomiera. A ja jemu: „Chlape, tu nemáš čo robiť. Toto nie je tvoje miesto. Vytriem tebou podlahu." No v zápasoch s Ali bolo vždy veľa kecov. Rozhodca stále vykrikoval : „Menej rečí, menej rečí, chlapci."

- Porozprávajte o knockdowne v pätnástom kole.

- A čo, iné údery vás nezaujímajú ? V jedenástom kole som ho nachytal rovnako dobre. Poslal som ho do lán tak, že ak by nebolo gongu, bol by knockout. A čo sa týka 15... Čo myslíte, koľko tam bolo úderov ?

- Podľa mňa jeden - na bradu.

- Všetci tak hovoria, pretože hák na bradu si všetci pamätajú. V skutočnosti to bol dvojúder. Raz na rebrá, raz na bradu. Bum-bum. Pričom nie dva rôzne údery, ale jeden : jeden pohyb prechádza do druhého. Takto... (Tu Joe, znovu zopakujúc bum-bum predviedol úder, ktorý zrazil z nôh Muhammada Ali. Len predviedol, avšak musím povedať že ľavá ruka starého bojovníka má stále ešte svoju váhu...).

- Po zápase storočia ste neboxovali asi rok a potom... prehrali s Foremanom. Zdá sa, že víťazstvo nad Ali vás stála príliš veľa.

- Asi to nebolo len tým zápasom. Napríklad teraz mám cukrovku. Zrejme sa neobjavila až teraz, ale mal som ju aj v mladosti, len som o tom nevedel. Bol som mladý, držal sa vo forme, správne stravoval, prehliadky som nepotreboval. A po zápase s Ali som ochorel a uľahol.

- Dá sa povedať, že vývin zápasu s Foremanom rozhodli fyzické presilenie v zápase s Ali a vaša neskoršia choroba ?

- Nie, to sa nedá. Vývoj rozhodol sám George. George je obrovský valibuk. Zdravý, silný, čestný chlap. Jednoducho bol väčší, silnejší a poslal ma šesť ráz do knockdownu. Porátal sa so mnou za dve kolá. Ja som si potom pomyslel, že niečo nie je tak, že som niekde urobil chybu, ale on ma spravil aj po druhý raz. Pravda, vtedy som vydržal dlhšie, hoci v tom čase už bolo s očami veľmi zle.

Ozaj, „Rumble in Jungle" (Joe má na mysli zápas Ali a Foremana v Zaire 1974) sa i vôbec nepáčil. Príliš veľa politiky, náboženstva a podobných hovadín. V Zaire fandili len Ali, stále sa bratríčkoval so zairskými vodcami a vôbec všetko bolo pripravené len pre neho. Navyše, George išiel do ringu chorý.

THRILLA

Po prehre titulu s Foremanom sa Joe stretol s Ali znovu a prehral na body. Výsledok tohto zápasu stále považuje za sporný a väčšina odborníkov súhlasí s tým, že sily boli vyrovnané. A tretie stretnutie starnúcich superhviezd takmer zatmilo samotný zápas storočia. 30 septembra 1975 sa Ali s Frazierom na predmestí Manili mlátili celých 14 kôl. Neskôr Ali povedal, že v ten deň bol blízko smrti. Joe, ktorému sa úplne zatvorilo ľavé oko nenastúpil do posledného kola. V podstate to bol koniec kariéry oboch boxerov. A aký koniec !

- Zdá sa mi, že som vyhral druhý zápas a vyhral by som aj tretí, ak by ho nezastavili. V druhom zápase ma stále pridržiaval, chytal ma za krk, za zátylok. Rozhodcovia si to ktovie prečo nevšimli a dali mu zvíťaziť na body.

- Porozprávajte teda o treťom, o "Thrilla in Manila", ako ho nazval Ali.

- No čo, bolo horúco. Na konci sme obaja ledva stáli na nohách. Zápas zastavili pretože som mal zatvorené ľavé oko. Sám som kľudne mohol pokračovať, ale posledné slovo náležalo môjmu trénerovi Eddie Futchovi a on ma nepustil do 15 kola. Mali sme dohodu : slovo Eddie bol zákon. Ak vy som mal rozhodovať ja, určite by som do toho išiel. Áno, ľavé oko som už nemal, ale to by ma nezastavilo. Sily mi ešte ostali.

- Ali neskôr povedal, že sa cítil zle a sám sa nechystal ísť do posledného kola.

- Áno, veď povedal, že skoro umrel. Páľava bola taká, že to pre nikoho nebolo sladké. Ale zápas vyšiel dobrý. Po ňom som už mal len dva : druhá porážka s George a návrat do ringu o päť rokov. Remíza s Cummingsom.

- Dovoľte mi takú otázku. Vy v svojich najlepších rokoch proti Tysonovi v jeho najlepších rokoch - kto by zvíťazil ?

- Zožral by som ho. Zožral na raňajky, obed a večeru. Rozobral na súčiastky. Chápete, väčšina chlapcov sa ho jednoducho bála a na mňa, ako som hovoril psychológia nepôsobila. S Mike by som nemal problémy.

- V čom by bola podstata vašej taktiky ? Ako by ste porazili toho Tysona ?

- Ideš na blízko, „zrušíš" mu telo a je hotový. Telo - to je najhlavnejšie. Sú ľudia, ktorí vynikajúco žijú bez hlavy, ale bez trupu nežije nikto. To isté aj s Motýľom. Úder mal priemerný a pohyboval sa lepšie ako ktokoľvek. Ale proti mne sa v posledných kolách už hýbať nevedel. Pretože som mu „zrušil" telo.

- Takže najprv telo a potom - váš ľavý hák.

- No ani pravačku som nemal zlú (smiech). V zápasoch s Ali som mal ešte takú taktiku : bil som ho po rukách. Najmä po lakťoch. Veď on rád býval v hluchej obrane, behal, opieral sa o povrazy. A keď ťa desať kôl udierajú po lakťoch, blokovať údery je tak bolestivé, že je lepšie ich pustiť. 

NAOZAJSTNÝ ŠAMPIÓN JE - TEN.... AKO SA VOLÁ ?

- V súčasnej dobe je v profesionálnom boxe úplný chaos so šampiónmi. Koho vy osobne považujete za skutočne najlepšieho heavyweighta na svete ?

- A kto je teraz šampiónom WBC ? Nie som príliš v obraze v poslednom čase. Máte pravdu, tých organizácií sa toľko rozplodilo, že šampiónom sa môže prehlásiť ktokoľvek. Ja tiež budem šampiónom organizácie Joe Fraziera (smeje sa). Tak kto je vo WBC ? Lennox vraj už odišiel.

- Šampión WBC je teraz Vitali Klitschko.

- Kto-kto ?

- Klitschko, otec, Vitali Klitschko - Marvis Frazier sa rozhodol pomôcť otcovi, pre ktorého sú, ako vidno, všetci európski boxeri rovnakí. - No ten, biely, ktorý boxoval s Lennoxom.

- Meno si nepamätám, zato zápas áno, - povedal nakoniec Joe. - Ech, ak by mu vtedy dali ešte jedno kolo, Lennox by sa neudržal. Tak čo, Lennox odišiel a pás dali bielemu ? Tak on aj bude naozajstný šampión. Ako že sa to volá ?

- Prečo vás volali Smokin Joe ?

- Pretože som udieral veľa úderov. Môj manažér Yank Durham stále do mňa hučal: „Poďme, Joe, bi tak, aby sa ti dymilo z rukavíc."  Odtiaľ to je.

- Stále sa nazývate Smokin. Bojový duch ešte nevyprchal ?

- Teraz som už starček, nie taký zlý, ako vtedy. Mám telocvičňu, vystupujem v televízii. Čo bolo, nech ostane v minulosti, ale ničoho neľutujem. Milujem box, je to môj život. Box mi dal veľa, priniesol mi veľa peňazí, urobil ma slávnym. Nemám sa na čo sťažovať. Navyše, boxoval som v najslávnejšom zápase všetkých čias. Už to nie je zlé...

СПОРТ-ЭКСПРЕСС, február 2005

2013-07-18 07:42:50
mirokan71





Týmto borcom stránka vďačí za 
svoj rozvoj : 
FERGUSS
HAYEMAKER
TUSITEL
MS
? iniciály J.F

CENT
ABC
USYK

 
Bez názvu.png






Ak sa vám stránka páči, môžete prispieť na jej rozvoj. Je to nepovinné a čiastku si každý volí sám. Ďakujem
Správy zo sveta boxu 24 hodín denne, 7 dní v týždni
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one