Chat now !



LOGO.jpg

Miláčik osudu

1284823836489975318sa.jpg

Náš dnešný hrdina rubriky „Legendy" je jeden z najúspešnejších a titulovaných borcov v histórii amatérskeho boxu, dvojnásobný olympijský víťaz z Ruska, Oleg Saitov.

Športový osud nášho dnešného hrdinu nebol vždy bezoblačný a priaznivý, ako sa to môže zdať, ak sa pozrieme na všetky trofeje, ktoré počas svojich vystúpení v ringu získal. V dlhej kariére dvojnásobného olympijského víťaza Olega Saitova boli aj vzlety, aj pády. Svojho času musel prekonať aj nedôveru vlastného trénera v jeho sily a športovú perspektívu, aj všetky „slasti hviezdnej choroby", dlhodobé poklesy výkonnosti a prestávky vo vystúpeniach a nemalý počet porážok, vrátane tých nespravodlivých. Olega tiež trápili pochybnosti ohľadne zmysluplnosti pokračovať v športovej kariére. Ale všetko to mu nezabránilo, aby napokon dosiahol takých úspechov v boxe, s ktorými sa môže porovnávať len jediný ruský boxer - legendárny Boris Lagutin....

Najúspešnejší amatérsky boxer postsovietskej periódy a jeden z dvoch najtalentovanejších športovcov v histórii národného boxu, Oleg Saitov sa narodil 26 mája 1974 v stotisícovom mestečku Samarskej oblasti - Novokujbyševsku.

Rodičia Olega boli jednoduchými robotníkmi : Otec Elekpai Achmetgareevič (tatárskej národnosti) pracoval ako šofér a matka Ekaterina Nikolaevna bola sestrička. Otec, ktorý v mladosti zápasil si veľmi vážil rozličné druhy bojových umení a bol rád, keď sa jeho synovia - najprv starší Vadim a následne po ňom Oleg prihlásili na hodiny boxu. Talen k tomuto druhu športu sa u Olega prejavil ihneď: štíhly chlapec bol rýchly, ohybný, koordinovaný a veľmi dobre si osvojil hravý štýl boxu, ktorému ostal verný počas celej svojej športovej kariéry. Vo veku 14 rokov sa stal Saitov druhým na mládežníckych majstrovstvách RSFSR, čo mu okrem športovej radosti umožnilo aj prinášať do ich nepríliš bohatej rodiny neveľkú materiálnu pomoc v podobe stravných lístkov. Po skončení osemročnej základnej školy sa Oleg prihlásil do Novokujbyšského technického učilišťa, po skončení ktorého mal pracovať ako autožeriavnik.

To mu nebránilo ďalej boxovať, avšak rozvoj pôvodných úspechov sa nedostavil. Na príčine bola nedôvera prvého trénera Olega, Konstantina Loginova v jeho sily a možnosti. Bola to pomerne ťažká doba v športovej kariére budúceho olympijského šampióna a z času na čas toho Oleg len-len že nenechal. Veď musel často jazdiť na turnaje samostatne, čo vôbec nepomáhalo jeho vysokému morálnemu duchu a navyše bol absolútne bezmocný pred rozhodcovskou svojvôlou.  

A vo veku 16 rokov sa Oleg rozhoduje pre vážne zmeny: odchádza od svojho lajdáckeho trénera, zo svojej prvej boxerskej telocvične a dokonca z rodného mesta a cestuje do ešte menšieho mestečka Samarskej oblasti - 60 tisícového Žigulovska. Odtrhnutý od rodiny, Oleg už v takom mladom veku začal samostatný život v cudzom meste. Začal sa učiť na zámočníka a večer sa venoval svojmu milovanému boxu. A tu sa v športovej kariére Olega stala prvá šťastná udalosť: jeho trénerom sa stal človek, s ktorým Oleg prešiel až do samotného konca svojej boxerskej kariéry a ktorý sa stal fakticky pre nášho hrdinu druhým otcom. Reč ide o už vtedy zaslúžilého trénera RSFSR, Igorovi Petrovičovi Utkinovi. Tento kvalifikovaný odborník okamžite zbadal, aký drahokam sa mu dostal do rúk a od prvých spoločných tréningov ho začal brúsiť.  

Oduševnelý dôverou a príkladným prístupom nového trénera Oleg okamžite začal odhaľovať stále nové a nové hranice svojho talentu. Čoskoro prišli aj prvé vážne úspechy. Najprv sa Saitov stal druhým na turnaji oblasti v mužoch. Tento úspech mu dopomohol k tomu, aby sa dostal do pozornosti trénerov mládežníckej reprezentácie SNŠ. A v roku 1992 na Majstrovstvách Európy Juniorov v Škótsku Oleg vo váhe do 63,5 kg vybojoval zlatú medailu, čo mu umožnilo splniť normu majstra športu medzinárodnej triedy. V tom istom roku, nepoľaviac z tempa, sa Saitov vracia so zlatou medailou aj z juniorských majstrovstiev sveta, ktoré sa konali v Kanade. Avšak okrem prvého miesta bol Oleg priznaný ešte aj za najlepšieho boxera turnaja.

Po takých medzinárodných triumfoch si nemohli mladého boxera nevšimnúť tréneri národnej reprezentácie. Rok 1993 bol pre Olega definitívne prechodovým na úroveň mužských súťaží a zaznamenal v ňom tiež dobré výsledky. Najprv sa Oleg stal prvým na šampionáte SNŠ, potom získal bronzovú medailu na majstrovstvách sveta mužov, ktoré sa konali vo Fínsku. Zdalo sa, že perspektívneho boxera očakáva bezoblačná budúcnosť.

A podľa všetkého sám Oleg tomu plne uveril, za čo bol aj čoskoro sám potrestaný. Ako dnes spomína Saitov, nedokázal hneď prejsť cez skúšku „hviezdy". A dá sa to pochopiť, veď mladému, neskúsenému chlapcovi početní priatelia a dobroprajníci v tom čase „prepílili" všetky uši, nadchýňajúc a všelijako vychvaľujúc jeho boxerský talent.

Dokonca ani múdry tréner Utkin nedokázal v tom čase, ako sa hovorí, naviesť na správnu cestu svojho učedníka. Pochopiteľne, ako následok „hviezdnej choroby", nasledoval úpadok vo výsledkoch. Na majstrovstvách krajiny v roku 1994 Saitov obsadil druhé miesto a na domácich Hrách Dobrej Vôle v St. Peterburgu sa musel spokojiť s bronzovou medailou. Keď s postupom času zistil, že príčiny neúspechov treba hľadať v sebe a nie v okolitom svete, začal sa Oleg venovať východnej filozófii a náboženstvu. To mu pomohlo pozbierať sa psychicky aj morálne, po čom sa Saitov pustil na cestu navrátenia stratených pozícií v športe. Ale ukázalo sa, že nie je všetko také jednoduché : na majstrovstvách Ruska v roku 1995, už vo váhovej kategórii do  67 kg bol Oleg znovu len druhý a na majstrovstvá sveta do Berlína mal cestovať boxer, s ktorým Saitov prehral vo finále - brat známeho profesionálneho boxera Andreya Škalikova, Alexander.  

A tu sa na nášho hrdinu po druhý raz usmialo šťastie a obrátilo sa chrbtom k jeho konkurentovi. Na záverečnom prípravnom sústredení na základni v Podolsku, hlavný tréner národného tímu Nikolay Chromov po polnoci pristihol Alexandra Škalikova v miestnom bare bujaro oslavovať spolu s rodákmi - činkármi čiesie narodeniny. Tréner okamžite sľúbil Škalikovovi na ráno nový kontrolný sparing s číslom dva reprezentácie, ktorým bol Saitov. Je jasné, v akej kondícii bol po bujarej noci Škalikov a pochopiteľne bol Olegom porazený. Takýmto trochu kurióznym spôsobom získal náš hrdina cestovný lístok na majstrovstvá sveta. V Berlíne sa Saitov predviedol, ako najlepšie vedel a na ceste do finále porazil niekoľko veľmi vážnych súperov. Avšak v rozhodujúcom zápase predsa len prehral na body 2:4 s veľmi silným Kubáncom Juanom Hernandezom, ktorý sa potom stal doslova hlavným súperom a konkurentom Olega na medzinárodnej scéne počas niekoľkých nasledujúcich rokov.  

Do ďalšieho, olympijského roku (1996) vkladal Oleg zvláštne nádeje. Znovu, ako sa hovorí, sa postavil na svoje koľajnice, čo potvrdilo aj jeho prvé miesto na majstrovstvách Ruska. Pravda, na šampionáte Európy v Dánsku bol Oleg len tretí, ale hlavný štart roka ho ešte len čakal. Tesne pred odletom na OH v Atlante sa tréneri reprezentácie čestne priznávali, že od Saitova neočakávajú zlatú medailu. Ani sám Oleg, ktorý cestoval do USA s prostým želaním ponoriť sa do neopakovateľnej olympijskej atmosféry a zmerať si sily so súpermi, si na zisk zlatej medaile v turnaji nepomýšľal. Prvé tri zápasy sa ukázali ako nepríliš ťažké, pretože žrebovanie určilo súperov z nie práve boxerských krajín. Zdá sa, že tieto zápasy pomohli Saitovovi harmonicky a bez citlivých strát vojsť do turnaja. A keď sa po týchto zahrievacích zápasoch zišiel Oleg v semifinále s Portoričanom Danielom Santosom (ktorý sa neskôr stal majstrom sveta v profesionáloch), boxoval ako ryba vo vode. Santos však bol odolným súperom, napokon bol však Saitov lepší - 13:11.

Vo finále Olega očakával už starý známy, Kubánec Juan Hernandez. Prvé kolo bolo prieskumné, v druhom sa súperi zrazili už seriózne a Saitov viedol. V prestávke pred poslednou trojminútovkou povedal tréner Olegovi, že teraz bude Kubánec bojovať ako o život. Saitov spomína, že pred gongom len prosil Boha, aby mu dal sily na toto kolo. A zdá sa, že prosba bola vyslyšaná. Oleg sa vynikajúco vysporiadal s neľudským náporom čierneho Kubánca a zvíťazil v pomere, ktorý nenechal nikoho na pochybách o jeho hravej prevahe - 14:9. Až potom, ako mu rozodca zvihol ruku, Oleg v plnej miere pocítiľ neskutočný príliv šťastia a radosti. Hodnota tohto víťazstva pre ruský box bol ešte aj v tom, že Saitov bol napokon jediným z ruských boxerov, ktorý dokázal vystúpiť na najvyšší stupienok piedestálu tej Olympiády.

V rodnej zemi samozrejme Olega očakával maximálny hold a práve v tých dňoch náš hrdina v skutočnosti pocítil, že je mu šťastena naklonená. Potvrdením tomu sa stal aj nasledujúci, 1997 rok. Najprv znovu víťazstvo na šampionáte krajiny a potom aj zlatá medaila na majstrovstvách sveta v Budapešti. V maďarskom ringu v semifinále Saitov s minimálnou prevahou 5:4 znovu prekonal vtedy už dvojnásobného majstra sveta Juana Hernandeza a vo finále v taktickom zápase porazil 2:1 budúceho majstra sveta v profesionáloch, Ukrajinca Sergyia Dzinziruka. Pričom v tomto zápase Saitov boxoval s vážnymi zraneniami oboch rúk. A po víťazstve v nasledujúcom roku na majstrovstvách Európy v Minsku sa Oleg Saitov stal prvým zo všetkých sovietskych aj postsovietskych boxerov, ktorý pokoril zvláštnu „veľkú prilbu" amatérskeho boxu: výhra na majstrovstvách krajiny, majstrovstvách Európy, majstrovstvách sveta a Olympijských hrách !

V roku 1999 Saitov znovu zvíťazil na majstrovstvách Ruska, ale potom nasledoval v jeho zápasoch úpadok. Možno bola na príčine pauza, ktorú si Oleg urobil. Vynechal majstrovstvá sveta 1999 na ktorých si vyskúšal, nie celkom bez úspechu, úlohu komentátora na stanici NTV Plus Sport. Neskôr, v budúcom roku vyletel už v prvom kole na majstrovstvách Európy vo fínskom Tampere. Aj cestovný lístok na OH v Sydney sa mu podarilo získať až na tretí pokus - na úplne poslednom kvalifikačnom olympijskom turnaji. Tu treba vzdať poctu aj trénerovi národnej reprezentácie Nikolayovi Chromovovi, ktorý do konca veril v sily a možnosti Saitova. Tak alebo onak, prozreteľnosť viedla nášho hrdinu k druhému olympijskému zlatu.

Keď sa dostal tak ťažko na Hry 2000 v Sydney, Saitov znovu nebol považovaný za veľkého favorita na olympijské víťazstvo, ale Oleg znovu potvrdil svoje renomé šťastlivca a znovu získal zlatú medailu. Najťažším zápasom bolo pre Saitova tentoraz štvrťfinálové stretnutie s Azerbajdžáncom Ruslanom Chairovom. Oleg, ktorý viedol na body, bol krátko pred finálnym gongom napomínaný rozhodcom, pričom sa pomer bodov vyrovnal - 10:10. Oleg, ktorý medzičasom ochladol k východným učeniam a stal sa znovu pravoslávnym človekom, prosil Boha, za čo ho tak trestá, veď bol v tom zápase lepší ako jeho súper. Ale napokon bolo víťazstvo vďaka pomocným bodom prisúdené Saitovovi. Chromov po tomto zápase povedal Olegovi, že má zlatú medailu už vo vrecku. A bola to pravda: v zvyšných dvoch zápasoch Saitov bez problémov prekonal Rumuna Dorela Simiona a Ukrajinca Sergeja Docenko a stal sa dvojnásobným olympijským šampiónom. Ale okrem zlatej medaile Oleg dostal ešte aj Pohár Vala Barkera - cenu, ktorá sa udeľuje najtechnickejšiemu (a fakticky - najlepšiemu) boxerovi olympijského turnaja. Takej pocty dosiahlol predtým len jediný národný boxer - legendárny Valeri Popečenko ešte v dávnom roku 1964 a Saitov jeho úspech zopakoval.

Po návrate do vlasti bol Oleg znovu vítaný ako národný hrdina. Vtedy bol skutočne na „streche sveta". Pravda, vláda tentoraz jeho víťazstvo neocenila príliš štedro z materiálneho hľadiska a vyplatila mu len prémiu vo výške 30 tisíc rublov. Všetko ostatné, ako Olegovi vysvetlili, už dostal za prvé olympijské zlato. Ale konanie činovníkov Olega príliš nenahnevalo, pretože v tom čase už mal rozbehnutý úspešný biznis, ktorému sa začal s priateľmi venovať ešte v roku 1998. Po porade s osobným trénerom a hlavným trénerom reprezentácie sa Oleg rozhodol vziať si jeden a pol roka prestávku a po vypršaní tohto času sa rozhodnúť, či bude v boxerskej kariére pokračovať, alebo ju ukončí. Ako hovorí sám Oleg, bola chvíľa, kedy dokonca použil mincu, aby mu poradila, čo má robiť ďalej. A vyhodený grošík padol vtedy navrch tou stranou, ktorá radila pokračovať v športovej kariére.  

Ale aj počas prestávky Saitov pokračoval vo zvyčajnom aktívnom životnom štýle. Nezabúdal udržiavať formu, venoval sa svetským veciam a navyše, jeho žena mu v roku 2001 porodila prvé dieťa - dcérku Sofiu. Okrem bytovej otázky sa Oleg rozhodol aj pre pokračovanie v štúdiu a prihlásil sa na Kazanskú štátnu univerzitu na fakultu žurnalistiky, ktorú úspešne ukončil v roku 2006. Saitov pomerne úspešne skúšal svoje sily v televíznej aj v tlačovej žurnalistike, ale plne sa tejto profesii nikdy nezasvätil.  

Po návrate k boxu sa znovu stal majstrom Ruska v roku 2003 v kategórii do 69 kg, ktorý vznikol po uprázdnenej váhe do 67 kg. Pravda, treba povedať, že výsledok finálového zápasu Saitova proti hlavnému konkurentovi Andreiovi Mišinovi vyvolal početné spory. Vec bola o to zložitejšia, že Mišin bol obľúbenckom hlavného trénera reprezentácie, Chromova. Nedá sa s určitosťou povedať, ako by pokračovala konkurencia medzi týmito dvomi hlavnými kandidátmi na miesto v olympijskej reprezentácii, ale skončila sa pomerne náhle po tom, ako Mišinovi, ktorý zhadzoval často veľké váhy objavili vážne problémy s pečeňou, v dôsledku čoho bol nútený ukončiť boxerskú kariéru. Osud znovu pomohol Saitovu vyčistiť cestu na tretiu Olympiádu v poradí.  

Na Hry 2004 v Aténach Saitov cestoval zrejme po prvý raz ako jednoznačný favorit v svojej váhe, veď predtým, začiatkom olympijskéh roka Oleg presvedčivo vyhral svoj druhý šampionát Európy, ktorý sa konal v chorvatskej Pule. Ale už v prvých zápasoch v aténskom ringu bolo vidno, že 30 ročný Saitov už nie je taký, ako predtým. Pre jeho firemný, šermiarsky, reflexívny štýl Oleg nutne potreboval rýchlosť a ľahkosť. A tu už bolo vidno, že s tým má problémy. Aj voľakedajšie iskierky v očiach Saitova nebolo počas zápasov vidno. A hoci Oleg tak ako v minulosti išiel do zápasu kľudný a s vždyprítomným úsmevom na tvári, bolo cítiť, že box sa pre neho stal za tie dlhé roky čo sa mu venoval, trochu rutinou. Ostali skúsenosti, hlavne vďaka ktorým náš hrdina postupoval stále ďalej po pavúkoch.

Prvý zvonček sa ozval v osemfinále, keď Oleg dokázal vyhrať v zápase s nátlakovým silovým Egypťanom Mohamedom Hikalom iba o jeden bod. Potom, už presvedčivejšie porazil Uzbeka Šerzoda Husainova a dostal sa do semifinále. A v tomto štádiu pocítil Oleg po prvý a posledný raz horkosť porážky v olympijskom ringu.

Saitov spomínal, že jeho súper, Kazach Bakhtir Artaev, po východniarsky prefíkane potlačil jeho agresivitu, keď pri stretnutí tesne pred začiatkom zápasu začal Olegovi stískať ruku, vykal mu a rozplýval sa v komplimentoch tvrdiac, že sa učil na jeho zápasoch a že je fanúšikom Olegovho talentu. Po takomto stretnutí sa Oleg priznal, že už sa nedokázal maximálne mobilizovať a pripraviť sa na zápas s Kazachom, nedokázal sa donútiť rozhodujúco udierať.

A dokonca nehľadiac na to, zápas bol mimoriadne vyrovnaný. Artaev trochu pripomínal štýlom boxu samotného Saitova: bol tak isto mobilný, ľahký na nohách, vyhýbal sa v obrane a neočakávane kontraatakoval. Nakoniec, podľa bodovania rozhodcov Oleg prehral s rozdielom dvoch bodov - 18:20. Hoci, keby rozhodcovia dali víťazstvo Olegovi, nikto by nenamietal a škandál by sa nekonal. Avšak osud zrejme rozhodol, že Oleg v minulosti pomerne často využíval jeho blahosklonnosť a tentoraz mu úspech odoprel. Premožiteľ Saitova Artaev sa tak napokon stal olympijským víťazom v tejto váhe a zároveň prevzal od Olega štafetu - Pohár Vala Barkera. A náš hrdina zopakoval fenomenálny úspech svojho predchodcu Borisa Lagutina: obaja majú v aktíve dve olympijské zlaté medaile a jednu bronzovú. Žiaľ, ani jednému krajanovi sa nepodaril postaviť sa do jedného radu s vyvolenými - trojnásobnými olympijskými víťazmi: Maďarom Laszlo Pappom a Kubáncami Teofilo Stevensonom a Felixom Savonom. (Túto šancu bude mať na najbližšej Olympiáde v roku 2012 ďalší Rus - momentálne dvojnásobný zlatý olympionik Alexey Tiščenko).

Po návrate domov sa Saitov, ako štyri roky predtým znovu ocitol na rázcestí. Ale teraz už nebola reč o pokračovaní v amatéroch, Oleg pripúšťal možnosť prejsť k profesionálom. Hovoril, že hoci aj v 30 rokoch - stále to nie je neskoro na štart v profi, avšak len ak budú dobré ponuky, najmä čo sa týka finančného hľadiska, je pripravený ich zvážiť. Avšak zdá sa, že nikto z promotérov nedokázal ponúknuť kontrakt hodný dvojnásobného olympijského šampióna a tak sa športová kariéra Saitova skončila. Dá sa tu ešte dodať, že podľa viacerých milovníkov boxu aj samotný mäkký, šermiarsky štýl Olegovho boxu sa nehodí pre tvrdý a silový profesionálny box. Takže je možno aj lepšie, že náš hrdina neskúsil svoje sily v profesionálnych ringoch.  

V postšportovom živote sa Oleg Elekpaevič rozhodol ísť cestou štátneho zamestnanca. A pochopiteľne našiel svoje miesto v práci v oblasti športu. V júni 2005 bol Saitov menovaný vedúcim oddelenia fyzickej kultúry a športu Samarskej oblasti. A v máji 2009 po reorganizácii oddelenia bol preložený na pozíciu zástupca ministra športu, turistiky a mládežníckej politiky Samarskej oblasti, kde doteraz zodpovedá za rozvoj športu svojho rodného regiónu.

Oleg má pevnú rodinu - milovanú ženu Ekaterinu a tri deti: dcéru a dvoch synov. Oleg rád oddychuje aktívne a rôznorodo: rád chodí do ruskej sauny, chodí s rodinou a priateľmi do prírody, jazdí na poľovačky a rybačku.  

Nevyhýba sa ani športovým hrám: pre udržanie kondície a zdravého životného štýlu trikrát do týždňa hrá s priateľmi futbal, sem tam si zabehá na basketbalovom ihrisku, rád jazdí na vodných lyžiach a dakedy si zasadne za šachový stolček. Saitov sa aj pomerne dávno venuje hudbe a poézii, svojho času dokonca vydal pár hudobných albumov so svojimi piesňami. Doteraz miluje múdre filozofické knihy, rád rozmýšľa o živote. Je prosto veľmi energický, rôznorodý človek. Stále vyzerá vo forme, čím sa líši od mnohých svojich kolegov, ktorí so športom skončili. Životná a športová dráha Olega Saitova môže dozaista poslúžiť príkladom pre mnohých súčasníkov, nech to znie akokoľvek staromódne.


www.championat.ru

2010-10-02 20:20:00
mirokan71





Týmto borcom stránka vďačí za 
svoj rozvoj : 
FERGUSS
HAYEMAKER
TUSITEL
MS
? iniciály J.F

CENT
ABC
USYK

 
Bez názvu.png






Ak sa vám stránka páči, môžete prispieť na jej rozvoj. Je to nepovinné a čiastku si každý volí sám. Ďakujem
Správy zo sveta boxu 24 hodín denne, 7 dní v týždni
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one