Chat now !



LOGO.jpg

Roberto "Manos de Piedra" Duran Samaniego

p1_duran_1208.jpg
Ak niekde vo svete existuje človek, ktorý za celý svoj život videl v ringu viac ako slávny „Kamenné päste“ Duran – chcel by som ho vidieť. Jeho kariéra trvala dlhšie, ako kariéra hociktorého iného boxera v histórii: po tom, ako sa stal profesionálom v roku 1968, boxoval každý rok, okrem rokov 1985 a 1990. Ani jeden človek nebojoval počas piatich desaťročí, ale to je len jeden z faktov boxerskej biografie Durana.

Majster sveta v ľahkej váhe (WBA, 1972—1978; WBC, 1978), welterweight (WBC, 1980), light middleweight (WBA, 1983) a middleweight (WBC, 1989). Jeden z najsilnejších boxerov 70-tych a 80-tych rokov.
Život Roberto Durana sa začal v Banánovej republike Panama, 16 júna 1951....
Roberto Carlos Duran sa narodil v jednej z chudobných oblastí Panamy. Bol druhým z deviatich detí, ktoré sa narodili Osvaldo a Clare Duran. Jeho otec bol Mexičan, matka – pôvodná obyvateľka Panamy. Obrovská chudoba, v ktorej vyrastal maličký Roberto mu dávala málo možností vybrať si, kým sa stať. Lekár, advokát, kozmonaut – to všetko bolo pre neho nedostupené. Namiesto toho Roberto chytal ryby, čistil obuv na uliciach, aby čo i len trochu zlepšil úroveň života rodiny. Pri hľadaní potravy, Roberto kradol kokosové orechy z plantáží, ktoré patrili milionárovi Carlosovi Eleta, avšak o mnoho rokov neskôr sa s nimi osud pohrá a Eleta sa stane manažérom Durana.
Roberto sa vykašľal na školu vo veku 14 rokov a začal trénovať box spolu so svojím starším bratom. Veľký fanúšik inej panamskej hviezdy – Ismaela Lagunu, predvádzal Duran v telocvični neuveriteľnú vôľu, ktorá urobila dojem na bývalého šampióna Panamy, Sammy Medinu. Po krátkej kariére v amatéroch (16 zápasov, 13 víťazstiev) sa rodený boxer stáva profesionálom.
Ťažké údery, ktoré udieral Duran v profesionálnom boxe boli oveľa efektívnejšie ako v amatérskom a Duran sa v krajine rýchlo preslávil. Jeho profesionálny debut sa konal v zápase s Carlosom Mendoza, pre ktorého to bol jeden z najlepších troch zápasov počas celej jeho kariéry (neskôr prehrá s veľkým Mexičanom Rubenom Olivaresom a s portorickou superhviezdou Wilfredo Gomezom v boji o titul šampióna WBC). Z prvých desiatich súperov Durana iba Mendoza odišiel z ringu po finálnom gongu po štyroch kolách.
Drvivá väčšina raných zápasov Durana sa konala v Nuevo Panama Coliseum v Paname. Ale ani po knockoute budúceho šampióna vo featherweight Ernesto Marcela (ktorý neskôr na body porazí veľkého Nikaragujca Alexisa Arguelo a odíde z boxu ako šampión) si málokto pomyslel, že Duran sa stane najväčším atlétom v histórii Panamy a Nuevo Panama Coliseum bude premenované na Roberto Duran Coliseum.




Ďalší veľký zápas boxoval Duran proti veľmi skúsenému boxerovi – Benny Huertasovi.


Bol to prvý zápas Durana v Amerike, v Mekke profesionálenho boxu – Madison Square Garden v New Yorku. Mladý lightweight boxoval v jednom zo zápasov večera, ktorého hlavným zápasom bola odveta medzi Kenom Buchananom a Ismaelom Laguna. Dopadlo to tak, že Duran precestoval obrovskú vzdialenosť z Panamy do Ameriky len kvôli jedinej minúte a šesťdesiatich sekúnd práce, po ktorých sa Huertas krčil na podlahe ringu ako ďalšia obeť „panamského zabijaka“.
V ten istý večer porazil Buchanan Lagunu po druhý raz. Duran sa s Veľkým Škótom (Great Scot) stretne v tom istom ringu o menej ako rok.
O nejaký čas sa Duran vrátil do Panamy, aby boxoval s bývalým šampiónom Hiroshi Kobayashi. Zápas sa konal v rámci v 136 lb, o jednu váhovú kategóriu vyššie, než v ktorej Duran zvyčajne v tom čase boxoval. Kobayashi bol ľahko udierajúcim boxerom, ktorý svoj titul šampióna WBA stratil pred tromi mesiacmi predtým v zápase s Alfredo Marcano.
Nehľadiac na veľké skúsenosti Kobayashi, nemal v zápase s ťažko udierajúcim Duranom šancu. V siedmom kole Duran vybil tvrdú kombináciu, po ktorej Kobayashi ťažko dopadol na podlahu ringu. Panamskí diváci revali od nadšenia a Duran bol pripravený vstúpiť na svetovú scénu a bojovať o svetový titul.

Šancu bojovať o svetový titul dostal Duran v 21 rokoch v zápase proti tomu istému Kenovi Buchananovi.
26 júna 1972 bude Roberto Duran korunovaný ako šampión WBA v ľahkej váhe. Duran potreboval menej ako minútu, aby predviedol v ringu status quo: agresor Roberto už v prvom kole poslal súpera do knockdownu. Buchanan sa postavil, ale Duran ho pokračoval bombardovať ťažkými pravými crossmi a vynikajúcimi ľavými hákmi na telo. V rohu Buchanana bol v ten večer legendárny tréner Gil Clancy. Pretože Clancy Durana dosť dobre nepoznal, rátal s tým, že mladý boxer sa vybije a unaví k polovici zápasu, čo umožní Buchananovi zvíťaziť.
Avšak Duran nespomalil ani v polovici, ani ku koncu zápasu. Na konci trinásteho kola Duran udrel veľmi nízky úder, ktorý dopadol priamo na hraničnú líniu (na pás trenírok). Buchanan padol na podlahu a nedokázal v zápase pokračovať. Úder bol už po gongu a dodnes je predmetom sporov. Niekto hovorí, že Duran udrel kolenom, iní (vrátane samotného Durana) tvrdia, že to bol čistý úder.
Rozhodca bol na strane Durana, nevšimol si nijaké narušenie pravidiel a dvihol Duranovi ruku ako víťazovi. Vláda najstrašnejšieho borca v histórii ľahkej váhovej kategórie sa začala.


Duran pokračoval v svojej príprave v niekoľkých netitulových zápasoch. Duran fakticky robil to, čo sa vtedy robilo zriedkavo a v dnešných dobách ešte zriedkavejšie : jednoducho boxoval, pričom si nepríliš všímal titulov, nekalkuloval s organizáciami. Po Buchananovi Duran boxoval minimálne dvadsať netitulových zápasov ako majster sveta v ľahkej váhe.
Prvú porážku Roberto Duran utrpel práve v netitulovom zápase proti budúcemu majstrovi sveta Estebanovi DeJesusovi, ktorý sa konal v roku 1972.
DeJesus bol veľmi silným súperom a pre Durana to bol tretí zápas v priebehu len dvoch mesiacov. DeJesus bol vynikajúci technik a keď v prvom kole poslal Durana na podlahu ringu, bolo jasné, že v pästiach DeJesusa je dostatok dynamitu na to, aby zápas vyhral. Neskôr sa Duran priznal, že DeJesusa podcenil a netrénoval dostatočne usilovne, aby dokázal vyhrať zápas a nevedel sa prispôsobiť rytmu súpera. Nehľadiac na ostrý boj sa DeJesus stal víťazom.
Duran bol tak nahnevaný porážkou, že po tom, ako si vyliečil svoje zranenia na hoteli, začal zúrivo búšiť do steny v kúpeľni päsťami a rozbil si ich do krvi. Legenda tiež hovorí, že Duran sa v ten večer opil a od zlosti udrel päsťou koňa, ktorý sa tam nedovjak ocitol a knockoutoval ho.
Zúrivosť, ktorá v Duranovi kypela však nepracovala proti nemu. Zúrivosť ho robila veľkým. Dokázal sa zo svojich porážok poučiť a v dvoch odvetách s DeJesusom bol úplne iný.
Duran sa vrátil a úspešne obhájil svoj titul, keď knockoutoval Jimmy Robertsona, Hectora Thompsona a bývalého šampióna v ľahkej váhe Gutsa Ishimatzu Suzuki (okrem týchto troch zápasov pred odvetou s DeJesusom boxoval Duran sedem netitulových zápasov a vo všetkých zvíťazil). Ďalším krokom bola odveta s DeJesusom, tentoraz sa zápas konal pod páliacim slnkom Panamy.
Zápas sa začal rovnako ako prvý a k úžasu panamského publika, Duran znovu padol v prvom kole. Ale ďalší vývoj boja bol iný. Rozzúrený Duran sa zdvihol a začal neľútostne biť otraseného DeJesusa. DeJesus mal pred týmto zápasom určité problémy s váhou a šialená horúčava mu jeho údel neuľahčila. Duran v tom zápase predvádzal veľkolepú disciplínu, udieral ťažké údery v svojom štýle a panamské publikum sledovalo takmer celý zápas postojačky, natoľko veľké bolo napätie. Komentátor Ferdie Pacheco dokonca ohľadne toho žartoval, že predávať miesta na sedenie bol nezmysel.
Duran v ten večer predviedol to najlepšie, čo vedel: rôznorodé silové údery na hlavu a telo súpera pod všemožnými uhlami a vynikajúce obranné návyky. Keď Duran poslal v siedmom kole DeJesusa na podlahu, mnohým sa zdalo, že je mŕtvy. Avšak neuveriteľnou silou vôle sa DeJesus postavil a čo viac, veľmi ťažkým pravým direktom spôsobil uvoľnenému Duranovi tržnú ranu pod ľavým okom. To bolo po prvý raz, keď tvár Durana vážne utrpela v zápase.
Lekár nezakázal Duranovi boxovať, ale DeJesus už bol zlomený. Keď sa začalo jedenáste kolo, DeJesus vyšiel zo svojho rohu už porazený. Borci sa dotkli rukavicami a DeJesus gestom ukázal, že Duran je lepší boxer. O niekoľko sekúnd neskôr sa DeJesus znovu ocitol na podlahe, po ťažkej sérii Durana, bolo to však už viac únavou, ako následkom úderov. Duran zvíťazil a teraz už nebolo pochybností o tom, kto je najlepším lightweightom na svete.


Porážka od DeJesusa Durana mnohému naučila. Roberto stále vyhrával, ale teraz s tým rozdielom, že teraz častejšie víťazil knockoutom. Jedenásť z dvanástich obhajob titulu v ľahkej váhe sa skončilo jeho víťazstvom knockoutom s výnimkou zápasu s Edwinom Viruetom v roku 1978, ktorý trval všetkých pätnásť kôl.
Ďalším po Viruetovi sa stal tretí zápas s DeJesusom. DeJesus v tom čase získal titul v inej organizácii a toto bol zjednocujúci zápas: víťaz získaval pásy naraz dvoch organizácií.

Duran bol zdá sa vtedy v svojej najlepšej forme. Fyzicky bol ideálny lightweight. Mal fantastickú údernú silu, v jeho teame bol legendárny tréner Ray Arcel a Freddie Brown, ktorí uhladili nedostatky v technike Durana a pomohli mu ešte viac zlepšiť jeho silné stránky. Hoci Duran často opakoval, že vedel boxovať ešte pred Arcelom a Brownom, koncom sedemdesiatych bolo očividné, že trénersky team mu dal veľmi veľa.
Duran bol v zápase vynikajúco stabilný, mohol boxovať nakrátko aj z dištancu a to všetko pri nezmenenej údernej sile. A ak Duran začínal ako čistý puncher, jeho boxerské návyky rástli od zápasu k zápasu. Obrana Durana k trietiemu zápasu s DeJesusom bola neobyčajne pevná. Umožnila Duranovi udierať pod rôznymi uhlami, pričom ostával v bezpečí. Vždy, keď DeJesus odkrýval hlavu a snažil sa útočiť, Duran okamžite triafal ťažkým úderom do vzniknutej medzery. Duran bol nezvyčajne pohyblivý na nohách, jeho rýchlosť (často nedoceňovaná) bola vynikajúca a série úderov jednoducho uvádzali do vytrženia divákov.
Raz sa Joe Fraziera opýtali, či mu Duran svojimi zúrivými útokmi nepripomína jeho samého ? Frazier porozmýšľal a odpovedal : nie, pripomína mi Charlesa Mansona. Duran nemal nijaký korunný úder, ako mal napríklad Frazier, nemal „firemný štýl“ ako Chavez, nemal pravačku ako Hearns, ani zdvihák ako Tyson. Bol to vynikajúci technik, bol výborne koordinovaný a dokázal udrieť silno akýkoľvek úder a zvaliť súpera hociktorým úderom.
DeJesus bol knockoutovaný v dvanástom kole a nie len to, bol úplne rozdrvený. Porážka bola tak ťažká, že jeden z mladých členov tábora DeJesusa, ktorého ovládli emócie vyliezol do ringu a strčil Durana do chrbta. Mal šťastie: Duran bol veľkodušný a nepokúsil sa o odvetnú akciu.
V hľadisku bol vtedy aj Sugar Ray Leonard. Po zápase, v rozhovore so známym showmanom Jackie Glisonom, Leonard povedal, že voľakedy Durana porazí. Glison vtedy odpovedal: „Synak, neriskuj svoj život !“

To bol posledný titulový zápas Durana v ľahkej váhe.
Smutný fakt: Esteban DeJesus odíde z boxu koncom 80-tych po dlhom boji s AIDS. DeJesus bol drogovo závislý a zabil mladého človeka, ktorý sa ho snažil okradnúť. Už vo väzení DeJesus ochorel na AIDS, ktorým sa nakazil nesterilizovanou ihlou. Keď bol DeJesus na smrteľnej posteli, Duran ho prišiel navštíviť. Obraz choroby bol strašný a Duran so slzami v očiach objímal ako trieska vyschnutého DeJesusa a stále mu opakoval: „Pre mňa budeš navždy najväčším šampiónom.“
Image brutálneho hrdinu sprevádzal Durana počas celej kariéry, ale málokto si vtedy myslel, že si tento image Duran vytvoril sám. Brutálni hrdinovia sú vždy populárnejší ako ostatní športovci a Roberto to veľmi dobre vedel a využíval to.
Po tom, ako knockoutoval Raya Lampkina v roku 1975 v titulovom zápase, povedal do kamery: „Ten chlapec mal šťastie. Ak by som bol v lepšej forme, poslal by som ho namiesto do nemocnice do márnice !“
Tieto slová vyvolali búrku, ale kým žiarili palcovými titulkami v novinách, Duran pokojne navštívil Lampkina v nemocnici a rozcítený ho dokonca pobozkal na líce.
Rastúci apetít Durana (ku sláve a peniazom) ho poháňali ďalej – do stredenj váhy. 70 roky sa pre Durana skončili dvomi peknými víťazstvami nad talentovanými middleweightami: Carlosom Palomino (bývalým šampiónom WBC v strednej váhe) a Zeferino Gonzalesom. Týmito víťazstvami získal Duran právo na zápas so Sugarom Rayom Leonardom a bol to jeden z prvých super zápasov osemdesiatych.
Zápas sa konal na Olympijskom štadióne v Montreale, tam, kde Leonard získal zlatú medailu na letných Olympijských hrách 1976 roku.
Leonard – šampión v strednej váhe získal titul v zápase proti veľmi talentovanému Wilfredo Benitezovi, ktorého knockoutoval v pätnástom kole. Neporazený Leonard bol miláčik publika a novinárov a publicita, ktorá obklopovala Leonarda, Duranovi veľmi vadila.
Počas tlačovej konferencie Duran zapáral do Leonarda, hovoril, že Leonard pricestoval z takej diaľky len preto, aby jeho žena nakoniec dostala infarkt, keď sa bude pozerať ako jej bijú muža. Duran sa snažil vyviesť Leonarda z rovnováhy v nádeji, že mu to pomôže zvrhnúť veľmi populárneho šampióna.
„Jatky v Montreale“ boli plánované na 20 júna 1980. Bol chladný a daždivý deň, ale fanúšikovia boxu žiarili, očakávajúc epický boj. Ich očakávania sa naplnili na dvesto percent.
Fyzicky silnejší a mladší Leonard začal zápas pohybom po obvode ringu. Duran bol od začiatku nachystaný na tvrdý boj, tlačil Leonarda k povrazom a nútil ho do výmien. Prvé kolo bolo prieskumné, ale v druhom kole už začal Duran vyhrávať.
V polovici druhého kola Duran vybil kombináciu pravý – ľavý a pravá noha Leonarda sa podlomila. Za cenu neuveriteľného úsilia dokázal Leonard ustáť na nohách, avšak drvivý úder Durana urobil svoju robotu: ďalších tridsať sekúnd Leonard jednoducho prežíval v klinčoch s Duranom, ktorý sa ho snažil doraziť. V druhom kole Leonard prelomil chod zápasu v svoj prospech a ku koncu tohto kola už publikom v preplnenej hale stálo na nohách. Počas celého zápasu Duran tlačil Leonarda k lanám a bombardoval ho ťažkými údermi zo všetkých možných uhlov, Leonard mužne vzdoroval, avšak v tejto hre bol Duran zjavne silnejší. Komentátori nechápali: prečo Leonard hraje s týmto macho jeho hru namiesto toho, aby jednoducho boxoval ? Zdá sa, že to nebol Leonardov deň. Po štrnástich zúrivých kolách bolo očividné, že Duran zápas vyhráva. V pätnástom kole to bolo ešte zjavnejšie: Leonard bol vyčerpaný, jeho údery leteli mimo cieľ, kým Duran bol sústredený, presný a dokonca si dovolil posmievať sa svojmu súperovi. Na začiatku pätnásteho kola sa Duran odmietol dotnkúť rukavíc Leonarda a rozhodca Carlos Padilla musel chytiť Durana za ruku, aby ho donútil to urobiť. Po skončení zápasu Duran nie len že odmietol objať Leonarda, ale dokonca ho strčil, keď Leonard, v domnení že zvíťazil, zdvihol ruky. Na tvári Durana nebol ani tieň pochýb, bol presvedčený, že zvíťazil. Prekypujúci emóciami, Duran sa chytil pravou rukou v rozkroku a začal kričať do sálu: „No, kto je ozajstný šampión ?“. Bodovacie lístky boli všetky v prospech Durana : 145-144, 146-144, a 148-147 (hlásateľ urobil chybu pri vyhlasovaní bodov, ale aspoň meno víťaza povedal správne). Obrovská sála revala ako jeden muž, keď hlásateľ ohlásil : „Nový majster sveta – Roberto Duran !“.

To bol vrchol kariéry Roberto Durana. Prešiel vyššie, do cudzej váhovej kategórie a porazil najlepšieho, a koho !
Avšak bol tu aj podstatný mínus. Víťazstvo prinieslo Duranovi peniaze, slávu, ale prevrátila jeho život. A Duran začal žiť iný život. Začal si dopriavať: užíval si, obedoval v reštauráciách ako kráľ, míňal obrovské sumy a to sa samozrejme podpísalo na jeho športovej forme a ďalšej kariére. Jeho disciplína začala pokrivkávať, čo bolo predtým nemysliteľné: jeho váha po víťazstve nad Leonardom presiahla 86 kg. Hovorilo sa, že raz pri vážení dokonca vážil 97 kg (sám Duran hovoril, že po „Jatkách v Montreale“ nabral váhu až do 104 kg, ale to je zrejme prehnané).
Prvý zápas Leonard – Duran mal obrovský kasový úspech, bezprecedentný prípad pre nе-heavyweightov. Okrem toho, ihneď po zápase požiadal Leonard o odvetu. Podľa jeho vlastných slov trval na odvete od samotného prvého dňa a žiadal ju čo možno najskôr. Sám Duran neskôr priznal, že už nemal motiváciu trénovať tak usilovne, ako to robil predtým. Keď Don King urobil ohromujúcu ponuku manažérovi Durana, kontrakt bol ihneď podpísaný.
Odveta sa konala o päť mesiacov neskôr, ale „Bitva v New Orleans“ sa na bitvu vôbec nepodobala. Leonard bol rýchly ako blesk a kruto vysmieval bezmocného Durana. Odpoveďou Durana na všetky výpady Leonarda bola len ledabolo vyslovená fráza, teraz slávna No Mas. Duran, podľa jeho vlastných slov, ukončil zápas kvôli žalúdočným bolestiam spôsobeným údermi na telo. Duran zápas ukončil a dúfal v odvetu. Dočká sa jej len o desať rokov.

Odmietnutie pokračovať v zápase a fráza «No Mas» vyvolala najhorší efekt, aký si len možno predstaviť. Dokonca aj v jeho rodnej krajine si fanúšikovia Durana pomysleli, že vzdanie sa v zápase – to je hamba, ktorá si nezaslúži odpustenie.

Reputácia Durana okamžite padla na nulu. Ray Arcel odišiel z jeho teamu. Obrovské množstvo milovníkov boxu po celom svete si doteraz pamätajú a vybavujú si Durana predovšetkým v súvislosti s No Mas.
Ale to ešte nebolo to najhoršie. Po dvoch víťazstvách sa Ray Arcel vrátil, priamo pred zápasom Durana s majstrom agresívnej obrany – Wilfredo Benitezom.
Duran boxoval bez svojej zvyčajnej zúrivej intenzity, ktorou sa vždy odlišoval. Vyzeral ako priemerný, zlomený boxer. Napokon prehral na body v tesnom zápase a zdrvený Arcel znovu od Durana odchádza.
V dalšom zápase však Duran upadol ešte hlbšie. Boxoval s nijako výnimožným Kirklandom Laingom. Duran prehral na body a časopis „Ring“ tento zápas nazval najväčším upsetom roka. Duran nikdy predtým neprehral dva zápasy za sebou a čo je ešte dôležitejšie, nikdy neprehral so súperom kalibru Kirklanda Lainga. Navyše ku všetkému manažér Lainga dostal infarkt a o niečo neskôr ho Duran nazval „zasratým dedkom“ priamo v národnej televízii...
Durana nikto nechcel vidieť, všetci boli presvedčení, že je to koniec jeho kariéry. Po Arcelovi Durna opúšťa Don King, tak ako aj mnohí iní členovia jeho teamu. Roberto Duran padal dolu rýchlosťou zostreleného lietadla.
Ak Sugara Raya Robinsona volali bohom boxu, Roberto Durana by sa dalo porovnať s vtákom Fénixom, ktorý na prekvapenie všetkých zhoriac v ohni, zrodí sa zo svojho vlastného popola. Keď boxerský svet tvrdil, že Duran nedokáže poraziť Leonarda – Duran urobil nemožné. Teraz boxerský svet tvrdil, že Duran sa vyparil. Skončil. A Duran znovu urobil skoro nemožné.
Po strmhlavom páde z boxerského olympu sa Duran vrátil. V svojom vlastnom štýle. Teddy Brenner z Top Rank dal Duranovi šancu, ktorú tak potreboval a zorganizoval mu zápas s bývalým šampiónom v strednej váhe, Jose „Pipino“ Cuevasom. Bez ohľadu na to, že Duran vyzeral trochu tlstý, bol veľmi dobre koordinovaný a rozobral Cuevasa na súčiastky za menej ako štyri kolá. V interview po zápase bol Duran neobyčajne vzrušený. Stačil pozrieť sa na jeho tvár aby bolo jasné: je to ten starý, zo zabudnutia vzkriesený Duran.

Víťazstvom nad Cuevasom získal Duran právo na zápas s dovtedy neporazeným šampiónom Davey Moorom. Nehľadiac na neveľké skúsenosti šampióna (Moore mal vtedy za sebou len dvanásť zápasov) bol Duran už po koľký krát potenciálnym outsiderom: stávky na zápas sa príjmali v pomere päť ku dvom proti nemu.
V deň zápasu, ktorý sa konal v Madison Square Garden oslávil Duran svoje 32 narodeniny. Moore, ktorý bol pôvodom z Bronxu sa necítil v Garden príliš dobre, pretože bol absolútne nabitý fanúšikmi Durana, ktorí chceli vidieť návrat svojho idolu. Moore, aj keď bol šampión, išiel do ringu prvý. Fanúšikovia Durana jasali, keď ich obľúbenec ako druhý, kráčal k ringu.
Tento zápas sa stal jednou z najtvrdších jednostranných bitiek v celej histórii boxu. Duran, ktorý vážil o niečo menej ako bol limit bol bezchybne technický a neľútostný. Moore, bez ohľadu na to, že bol zjavne v najlepšej forme bol jednoducho zmetený Duranom, ktorý v ten večer vyzeral ako ozajstný kúzelník ringu.

Vždy, keď sa Moore iba pokúsil udrieť, Duran sa na neho vrhal celými sériami, pričom nezvyčajne tvrdými. Na konci šiesteho kola Moore na jedno oko prakticky nevidel a bitka dostala taký krutý charakter, že žena Moore nevydržala a s krikom utiekla zo sály. V siedmom a ôsmom kole bitka pokračovala, na konci siedmeho kola Moore spadol. Prečo rozhodca Ernesto Magana dovolil aby zápas pokračoval v ôsmom kole a prečo to dovolil roh Moore je dodnes záhadou. Fanúšikovia šaleli pri pohľade na to ako Duran bije Moore, bývalý šampión v cruiserweight Joe Torres bol rozzúrený do nepríčetnosti a spoza lán kričal na rozhodcu, aby zápas zastavil.
Nakoniec z rohu Moore vyhodili uterák a zápas sa skončil.


Roberto Duran mal 32 rokov. Stal sa trikrát majstrom sveta a čo bolo oveľa dôležitejšie – znovu sa stal sám sebou – Roberto Duranom alias „Kamenné Päste“.

Duran sa od mnohých talentovaných boxerov líšil v tom, že ho nikdy nelákala perspektíva spania na vavrínoch. Okamžite po získaní majstrovského titulu prešiel Duran do vyššej váhovej kategórie, už štvrtej v poradí v jeho kariére, aby vyzval nie hocikoho, ale jedného z najlepších boxerov všetkých čias a národov – „Marvelous“ Marvina Haglera.

Hagler bol priznaným kráľom strednej váhy veľmi dlho a so svojimi súpermi sa vždy porátal nezvyčajne efektne a tvrdo. V prvom svojom zápase v strednej váhe sa Duran stretol s najlepším borcom tejto divízie, tak ako sa voľakedy stretol s Leonardom.
Mnohí špecialisti hádali: dokáže Duran nabrať potrebnú váhu k zápasu a nevyhrá Hagler len vďaka obyčajnej fyzickej prevahe ?
Odpoveď na túto otázku mohol dať len samotný zápas.
Stretnutie sa začalo opatrne. Duraz zvoli taktiku „kradnutia“ kôl a vyhral niekoľko počiatočných kôl vďaka kontraútočnému štýlu a pohybu po ringu. Celý zápas pokračoval viac v psychologickom než fyzickom súperení a v šampiónskych kolách otázka o tom, kto zvíťazí, stále visela vo vzduchu. Avšak bezchybná fyzická forma Haglera mu umožnila byť sviežejším a aktívnejším v štrnástom a pätnástom kole a vyhrať zápas jednohlasným rozhodnutím na body. Duran bol tiež výborne pripravený ak berieme do úvahy ešte aj to, že bývalý lightweight vyzval kráľa strednej váhy – tesná prehra na body vôbec nebola dôvodom k hambe.
Hagler nedovolil aby sa sen Durana – stať sa majstrom sveta v štyroch váhových kategóriách splnil, po čom sa Duran chcel vrátiť do light middleweight.


Následkom bolo, že po zápase s Haglerom Duran podpísal otvorený kontrakt na zápas buď s Tommy Hearnsom, alebo Mike MсCallumom, obaja títo boxeri boli z Kronk Gym (v Detroite) a trénovali pod vedením Emmanuela Stewarda.
Steward rozhodol, že s Duranom bude boxovať Hearns, čím priviedol McCalluma do zúrivosti. McCallum vtedy všetkými silami hľadal veľký zápas, ktorý by sa stal dobrou trampolínou jeho kariéry. Na nešťastie, McCallum nikdy nezaujímal ani Durana, ani Haglera, ani Leonarda a dôsledkom toho ani nikdy nezískal šancu stať sa jedným z veľkých boxerov.
Rozhodnutie Stewarda bolo skutočne múdre. Zversky bijúci, dlhoruký Hearns sa stal prvým boxerom, ktorý naozaj knockoutoval Durana. Už od polovice prvého kola začal Hearns rozstreľovať Durana z dištancu, využívajúc svoje dlhočizné ruky a tridsať sekúnd pred koncom kola sa Duran ocitol v ťažkom knockdowne.
Hearns sa vrhol dobiť „plávajúceho“ Durana a znovu ho poslal na podlahu, gong zastavil rozhodcu v momente, kedy odpočítaval sekundy dvíhajúcemu sa Duranovi. V druhom kole sa všetko opakovalo: Hearns Durana, ktorý sa nestiho spamätať, jednoducho pribil k povrazom. Výsledok – knockout v druhom kole. Hearns dokázal to, čo sa predtým nepodarilo ani jedinému boxerovi – dokázal zastaviť veľkého Durana.
Hneď po zápase Hearnsa s Duranom bol uzatvorený kontrakt na zápas Hearns – Hagler. Zničenie Durana zabralo Hearnsovi len štyri minúty, kým Hagler, na to, aby zvíťazil tesne na body potreboval celý zápas, celých pätnásť kôl. Nie je tajomstvo, že Hearns zakladal svoju prípravu na mocných úderoch a boxe z dištancu, avšak na rozdiel od Durana, vyšší Hagler triafal Hearnsa svojimi údermi a knockoutoval v zápase, ktorý mnohí považujú za najlepší zápas v strednej váhe v celej histórii boxu.

Po porážke od Hearnsa sa Duran nejaký čas zotavoval a chystal sa na návrat. O necelé dva roky neskôr sa vrátil ako middleweight a vybojoval dve presvedčivé víťazstvá doma v Paname. Potom Duran znovu prehráva – tesne a veľmi sporne na body s bratrancom Marvina Haglera – Robbie Simsom.
Avšak, nehľadiac na to, Duran znovu prekonáva sám seba a pokračuje v kariére. Po štyroch rýchlych a presvedčivých víťazstvách sa Duran stretáva v zápase s Jeffom Lanasom u neho doma, v Chicago. Víťaz tohto zápasu získal právo na stretnutie so šampiónom v tejto váhe, ktorým bol vtedy Iran Barkley, ktorý získal titul pred štyrmi mesiacmi po tvrdom knockute samotného Tommy Hearnsa. Diváci v Chicago všemožne podporovali svojho borca, sprevádzajúc výkrikmi každý úspešný útok. Zápas s Lanasom bol vyrovnaný a ešte dve kolá pred koncom nebolo jasné, kto zvíťazí. Avšak bohaté skúsenosti Durana sa zúročili a v posledných dvoch kolách vyzeral lepšie. Keď rozhodcovia vyhlásili verdikt – bolo to SD pre Durana.
Práca bola hotová a Duran odcestoval do Atlantic City, aby sa stretol s Barkley o titul v strednej váhe. Mnohým analytikom logika napovedala, že zápas s Duranom bude pre Barkley ľahkým, veď dokázal knockoutovať Hearnsa, ktorý svojho času potreboval len štari minúty, aby knockoutoval Durana. A sám Barkley ani nebol skutočným middleweightom: neskôr získa tituly v super middleweight a light heavyweight, pričom navyše doplní svoj record o druhé víťazstvo nad strašným Tommy Hearnsom.
Barkley venoval tento zápas svojmu priateľovi, kamarátovi z pouličných bitiek v Bronxe a bývalej obeti Durana, Davey Mooreovi. Moore zomrel len štyri dni pred zápasom Barkley – Hearns v dôsledku tragickej nehody : auto, ktoré opravoval spadlo zo zdviháka a rozmliaždilo ho.
Tak ako aj pred zápasom s Moore mal Duran v sále viac prívržencov ako Barkley, bez ohľadu na to, že Barkley bol miestny. Fanúšikovia Durana, ktorí sa prebili cez snežnú búrku a dostali sa do Convention Centre neboli sklamaní. Nielen že videli jeden z najlepších zápasov middleweightov v histórii boxu, videli to, čo Gil Clancy nazval „zázrakom“ – ohromujúci návrat národného hrdinu, návrat veľkého Šampióna.
Fanúšikovia Durana nemuseli dlho čakať na možnosť podporiť svoj idol. Už na konci prvého kola pravý cross Durana ponad jab Barkley zaznamenáva krutý efekt. Barkley evidentne „zaplával“ a Duran sa vrhol na dorazenie súpera – zaznel však gong, ktorý kolo ukončil a Barkley zachránil.
Ďalších päť kôl boli maximálne nasýtené neuveriteľnou akciou: dvaja gladiátori stáli tvárou v tvár a predvádzali všetko, čo dokázali. Šieste, siedme a ôsme kolo boli najlepšími kolami Barkley. Barkley udieral série, Duran boxoval viac silovo. Clancy, ktorý bol počas celého zápasu šokovaný, nedokázal uveriť tomu, že Duran ustál taký počet ťažkých Barkleyho úderov.
„Nedokázal som uveriť, že tento človek zobral titul môjmu borcovi – Kenovi Buchananovi ako lightweight ešte v roku 1972 ! To je neuveriteľné !“
„Rozdiel medzi vtedajším Duarnom a tým Duranom, ktorého som videl v zápase s Barkley bol v tom, že Durana – lightweighta nebolo možné trafiť takým množstvom úderov,“ – hovoril Al Berstain.
V siedmom kole mal Duran po prvý raz vážne problémy: Barkley vybil ideálnu kombináciu niekoľkých ľavých hákov, Duran sa potkol a začal padať na Barkley, ktorý ho privítal sériou úderov.
Ôsme kolo sa začalo tak, že obaja borci začali krúžiť v strede ringu. Súčasne udreli ľavý hák, ale Barkley trafil prvý. Duran ten úder nevidel ale jeho sila bola taká, že voda s potom, ktoré odleteli od Duranovej hlavy zastriekala niekoľko radov divákov. Sila háku Durana spolu s úderom ktorý dostal, ho prinútila otočiť sa okolo svojej osi podobne, ako sa krútil posadnutý vo filme „Exorcist“. Jeho rukavica sa takmer dotkla podlahy avšak za cenu neuveriteľného úsilia zostal Duran stáť na nohách.

“Duran má problémy !“ – zreval zo sály Berstain. „Každopádne so silou vôle problémy nemá !“ – zakričal mu naspäť Clancy keď videl, ako sa Duran okamžite otrepal a zasadil na hlavu Barkley ťažký zdvihák.
Je možné, že to, ako Duran príjmal bez očividných problémov ťažké údery, oslabilo duch Barkley, možno ho oslabil rytmus zápasu, ale od deviateho po dvanáste kolo Duran v ringu evidentne dominoval. Gil Clancy povedal, že Duran chytil druhý dych, ale je možné že to všetko bolo len dôkazom toho, aký dobrý dokáže byť Duran, ak je jeho duch a telo vo výbornej forme.
Zápas kulminoval v jedenástom kole, keď bolo úplne jasné, kto ho vyhrá. Po deviatom kole Clancy povedal, že cíti, ako Duran môže teraz udrieť oveľa silnejší úder, než Barkley.
Mal pravdu. Potom, ako Barkley udrel jeden z pravých crossov, vybil Duran jednu z najúchvatnejších kombinácií v histórii svetového boxu. Pravý cross, ktorý podlomil Barkleyho nohy, sprevádzaný ťažkým ľavým hákom ktorý tiež presne zasiahol cieľ a ďalší prav cross presne na hlavu a po fingovanom ľavom háku – zdrvujúci tretí cross, ktorý poslal potácajúceho sa Barkley na podlahu. Dav, rozvášnený počas celého zápasu reval od nadšenia ako jeden muž. Všetci boli v extáze.
Duran, podľa slov Clancy pripomínal „chirurga počas operácie“.
Ale ani po takom tvrdom výprasku sa Barkley nechystal vzdať. Pozbieral do päste všetku svoju mužnosť, celú silu vôle a vstal – keď rozhodca začal odpočítavať posledné sekundy. Do konca kola jednoducho prežíval.
Nový Duran, na rozdiel od Durana lightweighta po skončení zápasu svojho súpera objal. Dvaja bojovníci si zaslúžili úctu jeden druhého v úchvatnom zápase. Po takom boji by si ktokoľvek svojho súpera vážil.

Vyhlásenie rozhodcovského verdiktu bolo tiež dojímavé. Michael Buffer, ktorý nazval tento zápas najväčším zo všetkého, čo videl počas svojho života, nemohol nájsť svoj mikrofón a jednoducho gestom poprosil publikum, aby sa utíšilo. Duran zvíťazil rozdielnym rozhodnutím: 116-112 – Duran, 118-112 – Duran, 113-116 – Barkley.
Tento zápas bol časopisom „Ring“ označený za zápas roka 1989. Duran mal vtedy 37 rokov, bol štvornásobným majstrom sveta a tento titul bol v jeho kariére posledným. Roberto Duran bol už v boxe pridlho a bol najvyšší čas, aby ukončil kariéru so cťou, odišiel ako šampión s najlepším zápasom roka za sebou. Ale tak, ako aj mnohí iní talentovaní boxeri pre dním, Duran nedokázal odísť včas a zostal v tejto hre príliš dlho.
Jeho ďalší zápas by sa mohol volať „príliš neskoro čosi meniť“ – v rozhodujúcom zápase s Leonardom Duran, ktorý vyzeral starý a ošúchaný, nepredviedol prakticky nič, kým Leonard tancoval okolo neho a ľahko zvíťazil : 119-109, 116-111, 120-110.

V ďalšom zápase Duran znovu prehráva proti nevýznamnému Patovi Lawlorovi. Počas zápasu si Duran zranil plece a nedokázal pokračovať, výsledok – technický knockout v šiestom kole. Duran prehrával aj predtým, prehrával a vracal sa, ale tentoraz to už nebolo v jeho silách, zostarol. Už po tretí raz v jeho kariére séria víťazstiev nad priemernými súpermi bola prerušená prehrou s boxerom vyššieho rangu. V roku 1994 ide Duran do zápasu s Vinny Pazienza a prehráva na body. V odvete, ktorá sa konala v ďalšom roku bol Duran v najhoršej forme v celej svojej kariére a v interview po zápase sa jeho až smiešne veľké brucho vynímalo v objektívoch televíznych kamier.
Po niekoľkých ďalších víťazstvách prehráva na body s Hectorom Camacho Sr. Ako väčšina veľkých borcov sa Duran nedokázal zastaviť v správny čas a kazil svoju kariéru prehrami s veľmi priemernými borcami.
Po ďalšej sérii víťazstiev, vrátane víťazstva nad váženým Argentíncom Jorge Castro (Duran mal vtedy 46 rokov a Castro 30), získava Duran znovu právo na šampiónsky zápas proti Williamovi Joppy. Tento nerovný zápas bol pre 27 ročného Joppy trampolínou. Duran, ktorý mal v tom čase už 47 rokov nedokázal jednoducho nijako fyzicky vzdorovať. V treťom kole bol Duran tak vyčerpaný, že rozhodca Joe Cortez úplne správne zastavil zápas.
Duran vyzeral v takých zápasoch úboho. Nie len že prehrával s borcami, ktorých by ľahučko rozdrvil, keby bol o dvadsať rokov mladší, Duran v tých zápasoch ani zďaleka nepripomínal samého seba.
Zdá sa to neuveriteľné, ale v roku 2000 v deň svojich 49 narodení si Duran urobil darček a vyhral odvetu nad Patom Lawlorom, s ktorým prehral pred deviatimi rokmi technickým knockoutom kvôli zrananiu ramena ! Po prehre na body s Hectorom Camacho (ktorý mimochodom v roku 1997 rozdrvil štyridsať ročného Leonarda, ktorý sa znovu vrátil do ringu) mal Duran autohaváriu, ktorá ho prinútila vzdať sa ďalšieho pokračovania v kariére.
Ak sa obzrieme späť môžeme vidieť fantastickú kariéru a život. Duran zaznamenal dosť vzletov a pádov a dosť víťazstviev nad silnými súpermi, aby sme ho mohli považovať za jedného z najväčších borcov všetkých čias a národov. Unikátny štýl boxu mu pridal na charizme. Durna si nesporne svoje miesto v histórii zaslúžil.
Duran držal titul v ľahkej váhe počas šiestich rokov a siedmych mesiacov, pričom ho 12 krát obhájil a z toho 11 obhajob vyhral knockoutom. Vláda Durana v ľahkej váhe je všeobecne pokladaná za najtvrdšiu a najlepšiu v celej histórii ľahkej váhy. Éru Durana v ľahkej váhe zrovnávajú s „érami“ iných boxerov v rôznych váhových kategóriách: Joe Louisa v heavy, Archie Moora v light heavyweight, Monzona a Hopkinsa v strednej a podobne.
Duran získal tituly v štyroch rôznych váhových kategóriách: ľahkej, welterovej, light middleweight a v strednej váhe. Stavia ho to tak na rovankú úroveň s boxermi ako Leonard, Hearns, Armstrong a Fitszimons.
Duran sa nikdy nesnažil získať pás v light welterweight (jednoducho tam neboli boxeri, ktorí by ho zaujímali a zbierať pásy nebolo pre Durana zaujímavé), hoci sa nikdy nedozvieme, či by ho dokázal získať, alebo niel. Ak by sa o to pokúsil, bolo by to zrejme približne medzi rokmi 1976 a 1978, keď boli šampiónmi Velazquez, Mangsurin, Cervantez a Kim. Ak uvážime šance mladéh Durana v zápase proti hociktorému z nich, dá sa predpokladať, že by ich Duran dokázal poraziť. Nepochybne by ho to urobilo ešte väčším.
Ken Buchanan je teraz v Sále Slávy, Ray Leonard je považovaný za jednéh z najväčších boxerov všetkých čias a Iran Barkley trikrát získal korunu šampióna. Všetci títo boxeri boli porazení Duranom, Ray Leonard v rozkvete síl, Barkley – keď mal Duran 37 rokov. Duran je jediný boxer, ktorý dokázal poraziť mladého Leonarda, dve ďalšie porážky Leonard utrpí len kvôli svojmu vysokému veku.
Okrem George Foremana a Evandera Holyfielda, ani jeden iný boxer nevystupoval v ringu tak dlho. Avšak na rozdiel od Foremana, ktorý si len vrátil titul v ťažkej váhe, Duran získal titul v strednej váhe skoro o 17 rokov potom, ako získal titul v ľahkej váhe.
Duran boxoval vo váhových kategóriách od 118 libier (53 kg) do 175 libier (79 kg), od najľahšej do poloťažkej váhy. Ako profesionálny boxer Duran boxoval od roku 1967 do roku 2001, počas 34 rokov.
Duran má dodnes obrovské množstvo fanúšikov. Jeho neuveriteľná energia, želanie biť sa s kedykoľvek a s kýmkoľvek, bojovať do posledného dychu – to je to, prečo ho doteraz milujú aj v rodnej krajine aj na celom svete. Bol jednou z prvých latinských hviezd, ktoré urobili neuveriteľnú kariéru v Amerike. Jeho talent, kvalita súperov a boxerský duch vytvorili jeho vlastnú, neopakovateľnú značku v športe.
Fanúšikovia celého sveta si budú navždy pamätať Roberto Durana, ktorý im dal všetko, čo mohol.

2010-10-09 19:43:44
mirokan71





Týmto borcom stránka vďačí za 
svoj rozvoj : 
FERGUSS
HAYEMAKER
TUSITEL
MS
? iniciály J.F

CENT
ABC
USYK

 
Bez názvu.png






Ak sa vám stránka páči, môžete prispieť na jej rozvoj. Je to nepovinné a čiastku si každý volí sám. Ďakujem
Správy zo sveta boxu 24 hodín denne, 7 dní v týždni
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one