Chat now !



LOGO.jpg

Názor : Jurij Lurie : Box – čo je to ?

St, 2012-08-08

Ponúkame vám stať bývalého ruského trénera Jurija Michailoviča Lurie, ktorý momentálne žije v Latinskej Amerike. V článku tréner píše o zárodkoch boxu a o voľbe, ktorú musia urobiť chlapci, ktorí prídu na tréning boxu.

„Zrejme neexistuje iný druh športu, ktorý by vyvolával tak diametrálne odlišné úvahy, ako box. Jedni ho milujú, iní ho rovnako silno nenávidia. Ľahostajných však niet. Takže čo je to BOX ? Fakt, že človek používal päsť ako zbraň už od praveku je nepopierateľný. Veľký námorník J. Cook bol svedkom pästných súbojov polynézskych ostrovanov, pričom v umení rozdávať údery a vyhýbať sa im súťažili ... dokonca ženy ! Osobitý štatút mali pästiarske súboje v Starom Grécku. Pästný boj bol Grékmi využívaný ako prostriedok výchovy muža - bojovníka. Najväčšou úctou boli obklopení pästiari - víťazi Olympijských Hier. Tomuto športu svoju daň dávali mudrci, filozofovia, rétori Starého sveta. Napríklad veľký matematik staroveku - Pythagoras bol olympijským víťazom v pästnom boji....

Box v podobe, v akej ho dnes poznáme sa zrodil v Anglicku a v XVII storočí sa stal hlavným spôsobom výchovy muža. XVIII-XIX storočie sa stali zlatým vekom Britského Impéria najmä vďaka vynikajúcej fyzickej príprave, statočnosti a odolnosti britského vojaka, za čo vďačil predovšetkým systému prípravy, v ktorej mal osobité miesto box.

Box patril do takzvaného „súboru gentlemanských kvalít" a každý muž - aristokrat bral povinne lekcie boxu. Aby sa zamedzilo častým zraneniam, boli vyprcované špeciálne pravidlá používané pri zápasoch, ktoré vošli do histórie ako „Pravidlá markíza Quinsberry". Spolu s anglickými kolonizátormi sa box dostal aj do Nového sveta a uchytil sa na americkej pôde. Od znovuzrodenia Olympijských Hier až po dnešné dni je box súčasťou ich programu a teší sa neobyčajnej popularite.

Popri olympijskom, amatérskom boxe, existuje aj box profesionálny. Zápasy amatérov a profesionálov sa líšia predovšetkým počtom úderov, pravidlami. Bez ohľadu na niektoré rozdiely - ochranné prilby, ťažšie a väčšie rukavice, je amatérsky box často odborníkmi považovaný za rezervu profesionálneho boxu. Vynikajúci majstri profesionálneho ringu, takí ako Muhammad Ali, Leon Spinks, Ray Leonard, dosiahli úctyhodné úspechy na Olympijských hrách. Výnimkou nie sú ani súčasní boxeri, Konstantin Tszyu, Oscar De La Hoya a ďalší boli majstrami sveta a olympijskými víťazmi v amatéroch.

S obrovskou ľútosťou sme však nútení konštatovať, že populárnosť tohto nádherného druhu športu upadá vďaka štvavým kampaniam v médiách, ktorým je v posledných desaťročiach vystavený. Je to o to viac nespravodlivé, že v počte zranení a smrteľných prípadoch je box na jednom z posledných miest spomedzi dvadsiatich najpopulárnejších športov, stojac ďaleko vzadu za motocrossom, automobilovými pretekmi, hokejom a dokonca športovou gymnastikou o zákaze ktorej nepípne žiaden lekár, či novinár.

Prečo to tak je ? Skúsime to zhodnotiť čo možno najobjektívnejšie.

Predovšetkým - o traumatizme. Citujem slová jedného novinára : „...vraví sa, že existujú dve sféry ľudskej činnosti, ktorej rozumejú VŠETCI - politika a šport..." To je práve to - VŠETCI ! Ja osobne si myslím, že nikde inde, ako v týchto dvoch oblastiach môže narobiť najviac škody diletant s ambíciami. V športe je cena trénerského omylu neobyčajne vysoká. Práve natoľko rozšírený kontingent „trénerov-amatérov", diletantov v športe, zásobuje športový „trh" veľkým množstvom budúcich invalidov, pacientov nemocníc a kliník a niekedy aj márnic. Nechcel by som však, aby sa o mne hovorilo ako o nepriateľovi ľudí, nezištne milujúcich šport, venujúcich svoj voľný čas mladým športovcom, často zadarmo a niekedy aj na vlastné náklady. Títo ľudia úprimne veria, že dokážu nasmerovať do života mladé talenty. Niektorí z nich, bez špeciálneho vzdelania a nevyhnutnej literatúry sa opierajú o vlastné „bojové" skúsenosti. Iní často nemajú ani to - zato majú nadostač samoľúbosti a zatvrdenosti, ktoré im neumožňujú priznávať svoje chyby a učiť sa od iných. Uvediem príklad. V mojom meste sa jeden učiteľ telocviku pasoval na odborníka v ľahkej atletike. Kým učil svojich žiakov behať na rôzne vzdialenosti, bolo všetko v poriadku. Vavríny, samozrejme nežal, no ani nijako zvlášť neškodil. Ale akonáhle začal učiť technicky zložitejší šport - skok do výšky - rozbehli sa zranenia ako na bežiacom páse. Za jeho skúsenosti zaplatili žiaci draho - tri zlomené kľúčne kosti a jeden otras mozgu (pravda, našťastie ľahký). A to všetko len preto, že tento „tréner" nevenoval pozornosť jednému, z jeho hľadiska nevýznamnému elementu - nastaveniu ruky v momente dopadu. V boxe je obchádzanie základných elementov v prvom štádiu výuky menej nápadné.

Mladý boxer, ak je talentovaný, má dobré prirodzené vlastnosti, rýchlo napreduje, potláča svojich menej obdarených vrstovníkov silou úderov, agresiou. Avšak postupne úroveň súťaží, ktorých sa zúčastňuje rastie a nastáva čas, keď sa v ringu stretá s protivníkom, ktorý je rovnako fyzicky silný, avšak technicky lepší. Nedostatočne obranne pripravený, majúci len veľmi mlhavé predstavy o taktike, dostáva náš boxer silné údery do hlavy, avšak jeho samoľúbosť mu nedovolí priznať si porážku a ide vpred. Tréner v rohu - áno, práve ten, ktorého samoľúbosť prevyšuje znalosti - sa nedokáže zmieriť s porážkou a vyhodiť uterák - znak kapitulácie... Ak osudový „trojuholník" uzatvára zle pripravený rozhodca (a takých je tiež dosť), na konci zápasu, či lepšie povedané nakladačky, máme hotového zákazníka pre nemocnicu. 

História boxu pozná nemálo príkladov toho, ako boxeri vďaka svojim fyzickým kondíciám, avšak nedostatočne sa venujúci obranným prvkom, za cenu svojho zdravia dosahovali niekedy vynikajúce výsledky. Ale pre všetkých, zdôrazňujem pre VŠETKÝCH sa to končilo zle. Parkinsonova choroba, čiastočná, alebo úplná slepota, invalidita, niekedy predčasná smrť... Lenže čo s tým má box ?! Koho brať na zodpovednosť za to, že športovec sa učil za chodu, v ringu, pod paľbou ťažkých úderov jednoduché princípy obrany ? Kto je vinný v tom, že smelý a silný chlapec, bez skutočnej „školy" pohybu sa mení v ringu na „býka", ktorého technickejší a pohyblivejší protivník zasypáva údermi, ktoré vôbec nie sú „bombami".

Áno, viem, niekomu sa tento obrázok, ktorý som načrtol nemusí páčiť. Ale v tomto článku hovorím o tom, čo sa u mňa nakopilo za viac, ako tridsaťročnú boxerskú prax...

Mnhohí sa opýtajú - ako z toho von ? Zdá sa mi, že jedinou možnosťou je organizovať povinné semináre, krátkodobé kurzy, na ktorých tréneri-praktici môžu zvyšovať svoju úroveň technických znalostí, získavať skúsenosti z fyziológie, medicíny, teórie fyzickej prípravy. Po skončení kurzov by mal tréner zložiť skúšky. Je nutné tiež pravidelne vydávať časopis, alebo brožúry „na pomoc trénerovi", v ktorý by sa mohli svojimi skúsenosťami deliť vedúci odborníci. Obrovský význam v súčasnom boxe má kvalifikácia arbitrov. Prax ukázala : v krajine, v ktorej nie je systém prípravy arbitrov na vysokej úrovni, nie sú ani výsledky v športe. Ak tréner je učiteľ, arbiter je hlavný skúšajúci športovca. Práve on by mal oddeliť „zrno od pliev", odobrovať čistotu prevedenia technických prvkov a trestať za chyby. Okrem toho, rozhodca stojí na stráži zdravia športovca a je povinný zastaviť zápas v prípade, ak jeho vývoj môže spôsobiť zranenie. A posledné, čo by som chcel dodať. Analýza publikácií, odsudzujúcich box, či skôr čas, kedy sa objavili ma privádza na mysel, že celý tento val „antiboxerskej" literatúry je priamo spojený s propagandou takzvaných „východných bojových umení", ktoré doslova zaplavili televíziu, film, telocvične v Európe aj Amerike. Pričom tento boom bojových umení bol od začiatku založený na komercii. Chcem poukázať čitateľovi na nasledovný aspekt problému : systémy „ushu", „karate", „taekwondo" a iné exotické systémy boja nie sú športom v našom ponímaní tohto slova. Sú to FILOZOFICKÉ komplexné systémy, založené na prastarých národných tradíciách v ktorých sú fyzické cvičenia a boj len časťou morálneho a fyzického zdokonaľovania osobnosti.

Pamätám sa, ako bol v 60-70 rokoch v kinách s veľkým úspechom premietaný výborný japonský film „The Genius of Judo". Bohužiaľ ho nevideli mnohí súčsní chlapci. Je tam však pasáž, keď je hlavný kladný hrdina, získavajúci základy systému Judo v jednom chráme, potrestaný učiteľom za to, že použil Judo na... obranu! V tom je obrovský filozofický zmysel. Na rozdiel od svojej filozofickej „morálnej" osnovy sa napríklad systém „karate" zmenila na strašlivé monštrum, zmyslom ktorého zostala jediná primitívna formulka : „Udieraj tým, čo máš poruke a kam trafíš". Vo všetkých jazykoch sveta existuje výraz „úder pod pás" - ako synonymum podlosti a zákernosti. Pamätám si svoje detstvo, chlapčenské bitky. Bili sme sa „do prvej krvi". A pamätám si tiež, ako sme vtedy pohŕdali tými, kto v bitke „udieral pod pás". A biť ležiaceho, na to už nepomýšľali ani najpodlejší chuligáni. A teraz ? Na plátnach a obrazovkách aj najkladnejší hrdinovia v situáciách zďaleka nie bezvýchodiskových, ľahko a veselo rozdávajú strašné údery, namierené na najzraniteľnejšie časti tela, pichajú prsty do očí, dobíjajú ležiaceho súpera...

V týchto filmoch ušľachtilosť, vlastnosť ktorá je vysoko cenená u všetkých národov sveta, nadobúda akési amorfné, mlhavé rysy. Chlapci, naše mladé pokolenie sa len veľmi ťažko orientujú v tomto toku informácií, ktoré prináša súčasná obrazovka, navyše ak je 90 % z tejto informácie - násilie. Podľa vzoru filmového hrdinu, ktorý efektne zložil súpera kopom medzi nohy, chce skúsiť to isté na ulici. Zaujíma ich, či ten, koho tak nakopnú tiež vystrúha smiešnu grimasu a schúli sa do kbka na asfalte ? Nie sú náhodou v tomto zárodky násilia, ktoré zaplavilo súčasný svet ? Poviete si : „Začal si, tak nech má čo mu patrí."

Čo to však má spoločné s boxom ?

„Všetko" - odpoviem. Na rozdiel od vykostených systém „východných umení" si box uchoval, ak chcete, morálny kodex. Boxeri nikdy nebudú rešpektovať športovca, ktorý udiera „pod pás". Toto je skutočný šport. Mnohí chlapci, ktorí sú fyzicky slabí, sú objektom ponižovania zo strany silných a agresívnych rovesníkov snívajú naučiť sa brániť. Vyvstáva otázka : kam ísť ? Na box, alebo na karate ? Po niekoľkých tréningoch v boxerskej telocvični zistí chlapec so slabou vôľou : kým dosiahne želaný vrchol, musí ešte makať a makať. Cez lenivosť, bolesť, strach... A nie mesiac, dva - roky... Chlapec nerozmýšľa nad tým, že práve v tom je hlavná výchovná činnosť boxu - zocelenie charakteru. A často prilieva olej do ohňa aj mama : „Box je tvrdý, choď radšej na karate, videla som v kine Van Damma - nádherné a efektívne !"

Pre mamy mám odkaz : ak chcete, aby to bolo pekné, ako Van Damm, pošlite vášho potomka na balet ! Mimochodom, Van Damm trénoval balet oveľa dlhšie, ako karate a v športe sú jeho úspechy oveľa skromnejšie - 3 miesto na majstrovstvách Holandsa v junioroch. A čo sa týka efektívnosti...

Neverte, ako pologramotný (veľmi rozšírený typ) «sensei» sľúbi vášmu synovi, že o týždeň, či mesiac bude „mlátiť všetkých". Zapamätajte si, že aby ste automaticky vybili ten, či onen úder, obranu (pochopiteľne v boji s živým súperom, nie na vreci), sú nevyhnuté roky tréningov a zdokonalenie takých vlastností, ako sila, rýchlosť, reakcia a hlavné - odvaha a sebaistota. A preto je nutné denne prekonávať...lenivosť, bolesť, strach... No a sme zase tam, kde sme boli.."

J.M. Lurie, tréner boxu, luyumi44@yahoo.com

2012-08-10 09:20:43
mirokan71





Týmto borcom stránka vďačí za 
svoj rozvoj : 
FERGUSS
HAYEMAKER
TUSITEL
MS
? iniciály J.F

CENT
ABC
USYK

 
Bez názvu.png






Ak sa vám stránka páči, môžete prispieť na jej rozvoj. Je to nepovinné a čiastku si každý volí sám. Ďakujem
Správy zo sveta boxu 24 hodín denne, 7 dní v týždni
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one